Študentský život. Najkrajšie roky. Počúvame to každým dňom od ľudí, ktorým je za týmto časom ľúto. Však realita je pre veľa študentov oveľa zložitejšia.
Študujem už hŕstku rokov a byť dospelou pracujúcou triedou som si odskúšala pred niekoľkými mesiacmi.. Samozrejme, hľadať si prácu ako mladá žena bez praxe a poriadneho vzdelanie nebola žiadna sranda, však ako som začala pracovať, rýchlo som zistila, že nijaká extrémna zmena, ako by jeden čakal, nenastala. Poďme ale poporiadku.
Práca ma prenasleduje, ako veľa ďalších študentov, odkedy to začalo byť v súlade so zákonom- prevzatím svojho občianskeho preukazu. Rýchlo som si našla trvalú brigádu. Cez týždeň v škole a soboty- nedele predávať zmrzlinu deťom. Výplatu som mohla použiť na čo som chcela, no na druhej strane, mala som šestnásť rokov- čo chcem a čo potrebujem bolo upravované istými pravidlami.(A puberta bola ťažká!)
Prešlo niekoľko rokov, strednú školu som vymenila za vysokú a miesto zmrzliny som sa dala na predaj alkoholu papierovo dospelým zákazníkom. Zrazu som mala svoju voľnosť, no ihneď chýbali peniaze. Výhodou práce v bare je, že zrazu ako jediní odchádzate z krčmy bohatší, ako ste tam prišli, však čo som ušetrila na alkohole, rovno som utrácala na školu, či bežné potrebné veci. A tak sa problém s pravidlami zmenil na finančné problémy. V treťom semestri som usúdila, že som sa v štúdiu vybrala nesprávnym smerom a šla som si hľadať prácu.
K vlastnému údivu som sa ako zamestnanec na plný pracovný úväzok cítila rovnako. Áno, stratila som nárok na zľavnené cestovné a začala som doma platiť nájom, no to bolo všetko. Pochopiteľne, bez vzdelania a praxe človek dobrú prácu nedostane a ja som si to plne uvedomovala- zrazu som stála pred novým problémom.
A tak som tu. Študujem a pracujem. Ako všetci naokolo, robím, čo môžem. Život si užívam a i keď som šťastná, vždy je niečo, čo mi robí vrásky. Ľudia nie sú nikdy spokojní, preto sa snažia utešiť vierou v lepšiu budúcnosť, či spomienkami na krásnu minulosť. No nikdy to neurobia s rozumom. Keď sa pozriem na svoj život, veci, ktoré ma trápili dlhú dobu, no i tie, ktoré ma rovnako dlho tešili, viem, že to nebude lepšie alebo horšie- najcennejšie je vedomie, že to bude iné.
