Moja prvá seminárna práca

Venujem tento článok Lucke, aby sa usmievala, Mirke, lebo som sa s ňou dlho nebavil. A tej, čo mi kradne úsmevy.

Dnes som bol na bicykli a trielil som Holešovicami a myslel na Stromovku, kde sa chcel jeden hastroš v poviedke od Jaroslava Haška obesiť. (Už ani neviem prečo.) Párkrát som sa obzrel po nejakom dievčenskom pokolení a strom mi dal po pysku. Cítil som sa ako po jednom posedí v šenku, kde sme rozoberali podstatu života a vodky. Ale šenkom tento článok začína.

Nie, nesedím v nijakej krčme, ale spomínam si ako to všetko začalo. Moja vysoká škola, Staršia slovenská literatúra a vagatntská poézia. Nikdy som ju síce celú nečítal, ale páčil sa mi verš, „mojim predsavzatím je zomrieť kdesi v šenku.“ Krásne slová.

Ako som tak jazdil bicyklom a hľadal najbližšiu stanicu metra (na Holešoviciach je to nesmierne ťažké, ja viem), voľačo mi prebehlo mysľou. Možno tento článok vyvolá búrlivú diskusiu. (Asi ako keď na blogu SME napíšete, že náš premiér počúva Andera z Košíc.)

Trochu budem vážny. O čom ste písali svoju prvú seminárnu prácu na vysokej škole? Ja vám napíšem o sebe a myslím si, že vezmete vidly a hodíte ma Cerberovi.

Pamätám si ako sme mali ten predmet, Staršia slovenská literatúra. Bože, to bolo krásne. Ja som čítal Proglas (Proglas končí slovom AMEN.), Pavla Kyrmezera, Jána Jakobea, Petra Benického, Hugolína Gavloviča a iné zvrhlosti. Vyberali sme si seminárnu prácu a ľudia si povyberali kadečo. Myslím, že spolužiak chcel napísať do svojej práce, že Metod fotil akty, ale niekto ho zabrzdil.

Ja som si vybral básnika Jána Silvána. Ide o poéziu v 14. storočí a spomínaná osobnosť bola známa predovšetkým v oblasti trnavskej. Pôvodne som chcel spísať svoje zážitky na stanici v Trnave, ale to by mi vyliali vraci olej do pysku.

Prácu sme mali odovzdať v stredu tuším. Ja som si vzal nejakú internetovú stránku, čo som vyhľadal na internete. (Nenapísal by som, že som si vygooglil, pretože ja som priaznivec a dlhoročný fanúšik bingu a celej tej firmy.) No a potom som niečo našiel ešte v učebnici literatúry pre gymnázia, čo som raz čmajzol zo školy, keď mi hospodárka ukazovala svoje nohy.

Urobil som to tak, sadol som si v piatok večer a písal, písal a okrem toho chatoval a počúval hudbu. Samozrejme, že som si to neprečítal, okolo polnoci som si to uložil a dal tlačiť. Cítil som sa ako hrdina, ktorý vie spraviť SELECT z jednej tabuľky a pripojiť tam funkciu GROUP BY. Keď to našla mama, začala to čítať a videla moju slovenčinu. Tuším, že som ostal pri rohlíku a vode z potoka za spomínanú prácu.

Irónia je, ževraj som to spracoval veľmi dobre a že mám cit pre básnického ducha Jána Silvána.

Čo vy?

„Napíšte mi článok aspoň na pol strany...“

       Písať články „na objednávku“ bolo pre mňa vždy veľkým utrpením. Najprv nekonečne dlhé rozmýšľanie o čom, preboha, písať, potom zasa zvažovanie viacerých tém, ktoré sa odrazu pretekajú a strkajú že „mňa, mňa si vyber!“ Zmeny, prepisovanie, toto sa nehodí, toto je príliš osobné (alebo nie? - šak aj tak to nikto čítať nebude...), toto zasa nezaujímavé (šak aj tak to nikto čítať nebude...).
       Najhoršie pre mňa je, utriediť text do „učesaného“ celku. Nechápem, ako môže niekto písať rovno čistopis! Veľa krát ďakujem (síce neviem presne komu) za vynájdenie písania do počítača, toho nekonečného ťukania, čo ide na nervy, keď spolubývajúca píše seminárku do noci, ale zároveň mi dovolí pri písaní spraviť CTRL+X a CTRL+V a presunúť to celé dakam inam, lebo veď skáčem z témy do témy a vyzerá to divne preboha! A Potom naformátovať - tutok

enter 

a                            

                                               tab,

nech sa to natiahne, ( m i n i m á l n e ) dvojité riadkovanie, písmo dáme aspoň Trebuchet (v poslednej dobe mám radšej bezpätkové), ešte bold a kurzíva...

       Ale aj tak je to lepšie, ako písať článok na nejakú tému. To je ešte horšie ako voľná ruka vo výbere. Teda treba to upresniť: ak je téma dobrá a zaujímavá, taká, že sa do nej dá „nastrkať“ veľa vecí („Ja som to pochopila takto!“) je to super. Ale ak sú to také tie témy – poznáte to - „Je marihuana cesta do pekla?“ „Moderné technológie – dobrý radca, ale zlý pán?“ (alebo boli tie názvy naopak? „Marihuana, dobrý radca...“ Hm, asi nie.) a podobne, tak tieto témy priam lákajú k obľúbenému výrazu mojej pani profesorky zo strednej školy – k frázovaniu. To sú takzvané „nič nehovoriace a všeobjímajúce“ vety a klišé (bože, ako mi bolo ľúto, že nás už v treťom ročníku neučila! Nová frázovanie a klišé témy na úvahy a vlastne na čokoľvek priam zbožňovala. Ešte aj kašľala akoby podľa návodu... Také kuci kuc to bolo). Uznávam, že vymyslieť takú tému asi nie je bohviečo, ale tak predsa sú na svete ľudia, čo to dokážu, nie?

Hoci mám vlastný blog, bavím sa skôr "vešaním" (akože ich tam zavesím, nie obesím) obrázkov naň a vecí, ktoré mi robia práve radosť – to je väčšinou dobrá hudba alebo nejaký najnovší objav v oblasti receptov (milujem Jamieho Olivera) a podobne. Som ho aj tak nazvala, že Slastný blog. Podtitul – zn. slastiplný život. 

      Ako tak teraz pozerám, mohla by som to vlastne v tomto bode aj ukončiť, celkom dlhé je to. A to som na začiatku písania mala napísané prvé dve vety a predchádzajúci odstavec o vlastnom blogu. No a teraz to vyzerá, že si tu ešte aj reklamu robím. Ach jaj.