„Napíšte mi článok aspoň na pol strany...“

       Písať články „na objednávku“ bolo pre mňa vždy veľkým utrpením. Najprv nekonečne dlhé rozmýšľanie o čom, preboha, písať, potom zasa zvažovanie viacerých tém, ktoré sa odrazu pretekajú a strkajú že „mňa, mňa si vyber!“ Zmeny, prepisovanie, toto sa nehodí, toto je príliš osobné (alebo nie? - šak aj tak to nikto čítať nebude...), toto zasa nezaujímavé (šak aj tak to nikto čítať nebude...).
       Najhoršie pre mňa je, utriediť text do „učesaného“ celku. Nechápem, ako môže niekto písať rovno čistopis! Veľa krát ďakujem (síce neviem presne komu) za vynájdenie písania do počítača, toho nekonečného ťukania, čo ide na nervy, keď spolubývajúca píše seminárku do noci, ale zároveň mi dovolí pri písaní spraviť CTRL+X a CTRL+V a presunúť to celé dakam inam, lebo veď skáčem z témy do témy a vyzerá to divne preboha! A Potom naformátovať - tutok

enter 

a                            

                                               tab,

nech sa to natiahne, ( m i n i m á l n e ) dvojité riadkovanie, písmo dáme aspoň Trebuchet (v poslednej dobe mám radšej bezpätkové), ešte bold a kurzíva...

       Ale aj tak je to lepšie, ako písať článok na nejakú tému. To je ešte horšie ako voľná ruka vo výbere. Teda treba to upresniť: ak je téma dobrá a zaujímavá, taká, že sa do nej dá „nastrkať“ veľa vecí („Ja som to pochopila takto!“) je to super. Ale ak sú to také tie témy – poznáte to - „Je marihuana cesta do pekla?“ „Moderné technológie – dobrý radca, ale zlý pán?“ (alebo boli tie názvy naopak? „Marihuana, dobrý radca...“ Hm, asi nie.) a podobne, tak tieto témy priam lákajú k obľúbenému výrazu mojej pani profesorky zo strednej školy – k frázovaniu. To sú takzvané „nič nehovoriace a všeobjímajúce“ vety a klišé (bože, ako mi bolo ľúto, že nás už v treťom ročníku neučila! Nová frázovanie a klišé témy na úvahy a vlastne na čokoľvek priam zbožňovala. Ešte aj kašľala akoby podľa návodu... Také kuci kuc to bolo). Uznávam, že vymyslieť takú tému asi nie je bohviečo, ale tak predsa sú na svete ľudia, čo to dokážu, nie?

Hoci mám vlastný blog, bavím sa skôr "vešaním" (akože ich tam zavesím, nie obesím) obrázkov naň a vecí, ktoré mi robia práve radosť – to je väčšinou dobrá hudba alebo nejaký najnovší objav v oblasti receptov (milujem Jamieho Olivera) a podobne. Som ho aj tak nazvala, že Slastný blog. Podtitul – zn. slastiplný život. 

      Ako tak teraz pozerám, mohla by som to vlastne v tomto bode aj ukončiť, celkom dlhé je to. A to som na začiatku písania mala napísané prvé dve vety a predchádzajúci odstavec o vlastnom blogu. No a teraz to vyzerá, že si tu ešte aj reklamu robím. Ach jaj.