Ako som ostala bez pudingu

Sedím si tak na izbe sedím, pozerám na biele steny a zrazu.... dostanem strašný hlad. Čo robiť? Kto poradí? Ahááá! Veď my už máme BILLU. Celý nákup aj s cestou by mi nemal zabrať viac ako pol hodinku. Hodím na seba rifle, tričko a vybieham z intráku. Vonku krásne počasie praje prechádzkam a ja stretávam mladú pani s dvoma deťmi a kočíkom: "Dajte mi 50 centov. Na mlieko pre deti." Určite ste to už tiež zažili a viete kto to je. Polovica mladej cigánskej rodiny "squattujúcej" kúsok poniže intrákov v jednom rozpadnutom domčeku. Tetu odbíjam ako vždy a nedám sa rušiť v mojej ceste za potravou.

Napriek tomu, že je sobota ráno, v BILLE to hýri životom. Ospalci, ktorí sa vracajú z nočných žúrov, ostrieľaní trampovia, ktorí vyrážajú do prírody a pár hladujúcich študentov podobných mne. Vezmem si košík a v hlave sa mi už rozbieha predstava štvorchodového menu. Ako predjedlo chrumkavá žemlička so syrom a zeleninovou oblohou, chutná kuracia polievočka (svetoznámy Vifon :-D) a ... tam-da-da-dá, ako hlavné jedlo cestoviny s tuniakom a kečupom. Dezert nemôže chýbať, keď majú tie chody byť štyri :-). Mňam dostala som chuť na puding, vanilkový s piškótami, ovocím a poliaty sirupom.

Vydávam sa uličkami BILLY za všetkým, čo potrebujem. Prvá ulička ovocie, zeleninka a žemličky. Asi mám šťastie, lebo teta práve doniesla čerstvú, ešte teplú dávku. Druhá ulička mlieko (polotučné Clever 1,5% tuku), pri tretej neodolám a hádžem do košíka aj jednu Milku bielu (je v akcii). Ďalej už číslo uličky nesledujem, len beriem potrebné suroviny - balíček penne cestovín, jeden tuniak, jeden Hamé sladký kečup, 2x Vifon kuracia, jeden vanilkový puding Dr. Oetker, v chladiacich regáloch na konci ešte Bambino v črievku, na zapitie veľkú kolu.

Mám všetko, a tak sa presuniem k pokladniam. Ide to napodiv celkom rýchlo, zaplatím tete za nákup, šup všetko do tašky a vychádzam von, v ústrety dobrodružnej ceste hore kopcom na intrák. Prejdem cez džungľu plnú nebezpečných prekážok (parkovisko s autami), vydám sa proti prúdu rieky (cesta), prebrodím ju a na mojej dobrodružnej ceste ma čaká ďalšia nebezpečná úloha, vyhnúť sa nepriateľovi (pani s dvoma deťmi a kočíkom) tak, aby ma nespozoroval. Táto potmavšia pani mi však hru pokazí.

"Päťdesiat centov, pre deti, na mlieko. Dajte mi prosím." Už hádam po tisíci krát ma teta tak pekne prosí. Rozhodnem sa teda, že jej aspoň raz vyhoviem.
"Teta, dnes je Váš šťastný deň." začnem sa prehrabávať v taške s nákupom. Tete už svietia oči od nedočkavosti koľko dostane.
"Pre deti, na mlieko, aby som im mohla..."
"Nebojte teta, máte šťastie, idem z obchodu, práve tu jedno polotučné mám." vyťahujem z tašky mlieko a podávam jej ho.

Mali ste vidieť ten pohľad, keď som sa s dobrým pocitom vydala hore kopcom k môjmu intrákovému domovu a nechala tam stáť tetu s jedným Clever polotučným 1,5% tuku v ruke. Div, že sa mi od toho pohľadu vlasy strachom nepokrútili. Myslím, že nabudúce si už teta dobre rozmyslí, keď si bude chcieť od niekoho vypýtať "na mlieko". Mohol by ju totiž zobrať vážne :-D

Tak skončilo moje nákupné dobrodružstvo jedného pekného jesenného rána. Vrátila som sa na izbu s dobrým pocitom, ale musela som sa rozlúčiť so štvorchodovým menu. Puding sa totiž nekonal.