Študentský život… Mám pocit, že to bolo v mojom predchádzajúcom živote, úplne inom, na hony vzdialenom od dnešnej reality, ale pritom je to len pár rokov dozadu…
Študentský život… Z môjho pohľadu a mojej skúsenosti to nie je ani tak o štúdiu, učení sa a zdolávaní skúšok, ale skôr o bohapustom hýrení J. Niekto môže takýmto spôsobom ako tráviť čas na intrákoch pohŕdať, ale ja napriek tomu, že veľa vecí ľutujem a veľa vecí by som už urobila inak, rada na tie časy spomínam…
Ako mnohí bratislavskí študenti, fungovala som v Mlynskej doline alebo “na doline”, ako sme tomu vtedy hovorili. Ale bol to vždy len jeden semester, dlhšie som nevydržala a tak som to striedala s privátmi. Už počas prvého semestra som sa spoznala s tými najväčšími výkvetmi Mlynskej doliny. Boli to ľudia, ktorých ste stále videli pobehovať medzi obľúbenými podnikmi a miestami – Šervúd, Kuki, Rozkrok, Mlyn, Prima a nakoniec Babka. Mala som tých ľudí rada.
Škola ma bohužiaľ nebavila, v krúžkoch som si s nikým nerozumela a tí ľudia mi boli cudzí a ja im. Ešteže som aspoň na chodbách a pred školou stretávala tie dôverne známe tváre z doliny. Ak som sa odcitla na internátnej izbe, ku ktorej som si nikdy nedokázala vytvoriť hlbší vzťah a bola pre mňa synonymom nudy a depky, tak celkom určite zakrátko muselo zaznieť “nečakané” klopkanie a vysmiata tvárička za dverami. Aj keď som niektoré klopania už dobre poznala, často bolo menším prekvapením, kto to bude, pretože “na kredit” sme väčšinou nemali.
Vtedy ešte ani notebooky neboli samozrejmosťou. Ten, kto mal, sa mal. V izbách takýchto šťastlivcov sa stretávalo najviac ľudí, lebo sme si nemuseli púšťať hudbu z diskmenov (a iných predpotopných zariadení) a riešiť poškrabané cédéčka. A tak sme neraz mali dočinenia s pracovníkmi SBS. Myslím, že sa vtedy za “robenie bordelu” brali preukazy a tak sme boli nútení sa s tými prostáčikmi z vrátnice vybavovať, niekedy ich až prosíkať, čo im spôsobovalo nesmierne blaho na duši.
Aby to nevyzeralo tak, že som bola celý čas len ako utrhnutá z reťaze – robievali sme aj opekačky v lese za manželákmi alebo grillparty na strechách átriákov, alebo sme len tak posedávali a viedli debaty, pozerali filmy a požičiavali sme si knižky atď. Nebudem sa už rozpisovať o rôznych veselých príhodách, ktorých bolo neúrekom. Ale tak ako som spomínala, napriek tomu, že na toto obdobie rada spomínam, lebo som zažila “kopec srandy”, v podstate môj život nemal ani hlavu ani pätu, a tá prázdnota...
Škola ma bohužiaľ nebavila, v krúžkoch som si s nikým nerozumela a tí ľudia mi boli cudzí a ja im. Ešteže som aspoň na chodbách a pred školou stretávala tie dôverne známe tváre z doliny. Ak som sa odcitla na internátnej izbe, ku ktorej som si nikdy nedokázala vytvoriť hlbší vzťah a bola pre mňa synonymom nudy a depky, tak celkom určite zakrátko muselo zaznieť “nečakané” klopkanie a vysmiata tvárička za dverami. Aj keď som niektoré klopania už dobre poznala, často bolo menším prekvapením, kto to bude, pretože “na kredit” sme väčšinou nemali.
Vtedy ešte ani notebooky neboli samozrejmosťou. Ten, kto mal, sa mal. V izbách takýchto šťastlivcov sa stretávalo najviac ľudí, lebo sme si nemuseli púšťať hudbu z diskmenov (a iných predpotopných zariadení) a riešiť poškrabané cédéčka. A tak sme neraz mali dočinenia s pracovníkmi SBS. Myslím, že sa vtedy za “robenie bordelu” brali preukazy a tak sme boli nútení sa s tými prostáčikmi z vrátnice vybavovať, niekedy ich až prosíkať, čo im spôsobovalo nesmierne blaho na duši.
Aby to nevyzeralo tak, že som bola celý čas len ako utrhnutá z reťaze – robievali sme aj opekačky v lese za manželákmi alebo grillparty na strechách átriákov, alebo sme len tak posedávali a viedli debaty, pozerali filmy a požičiavali sme si knižky atď. Nebudem sa už rozpisovať o rôznych veselých príhodách, ktorých bolo neúrekom. Ale tak ako som spomínala, napriek tomu, že na toto obdobie rada spomínam, lebo som zažila “kopec srandy”, v podstate môj život nemal ani hlavu ani pätu, a tá prázdnota...
Aby som veci uviedla na správnu mieru – študentka VŠ ešte stále (alebo opäť) som, lenže život, ktorý žijem teraz sa nedá nazvať študentským. Mám neporovnateľne viac starostí a namiesto zabíjania času, čas naháňam. Ale môj život má zmysel, pretože mám krásneho trojročného syna a zároveň - konečne som sa našla v tom, čo študujem...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára