Študentský život..chcem ho späť

Pamätám sa ako nám v poslednom ročníku na strednej škole povedali, že nasledujúce roky, budú najlepšími rokmi nášho života. Vysoká škola. Takmer dospelí a aj tak stále deti. Konečne budeme môcť študovať len to čo nás baví, to čím sa budeme zaoberať celý zvyšok svojho života. Každý z nás si vybral, ako bude tráviť čas  nasledujúcich päť rokov. Život plný piva, párty, kopa voľného času, veľa nových priateľov, občas sa naučiť na nejakú skúšku. Presne tak to malo byť.
Hneď prvý vysokoškolský týždeň som pochopila že realita je úplne iná. Na strednej škole nám vtlačili do hláv falošnú predstavu o ideálnom vysokoškolskom živote len preto, aby nám nebolo až tak veľmi ľúto, že po ôsmich rokoch  strávených s tými istými známymi tvárami, ktoré sa po tých rokoch zmenili na nepoznanie, musíme predsa len odísť. Dodnes si pamätám s akým hrozným pocitim som odovzdávala kľúče od šatne, do ktorej som sa pravidelne nechodievala prezúvať, a ako som so slzami v očiach opúšťala svoju drevenú, tvrdú, no aj tak milovanú stoličku.
Po nejakých týždňoch strávených na vysokej škole som zistila, že vysokoškolský život nie je vôbec lepší ako ten, ktorý som osem rokov prežívala na strednej škole. Väčšina párty sa koná v pre mňa vzdialenej dedine s názvom Mlynská dolina. Pre obyčajných Bratislavčanov je táto lokalita nekonečne ďaleko a hoci znie predstava ísť piť v strede týždňa veľmi lákavo, cena za taxík, ktorý ma odtiaľ vezme domov ma odrádza od akýchkoľvek Mlynských dobrodružstiev.
Čo sa týka školy, na každý týždeň musíme spraviť toľko práce, ako za celý stredoškolský polrok dokopy. Každá skúška sa podobá na maturitu, každá hodina sa zdá nekonečne krát dlhšia ako tá 45-minutovka na strednej. Prestávky stratili svoje čaro, každý si želá aby už začala ďalšia hodina, nech môžme ísť domov. Každým dňom zisťujem, že milá tvár štrbavého pána bufetára mi chýba čoraz viac a viac.A hlavne, ani drevené stoličky už nie sú to, čo bývali. 
Aký je teda vysokoškolský život študenta? Rýchly, nudný a presedený na hnusných stoličkách. Alebo ešte horšie. Strávený státím vo vždy meškajúcich a preplnených vozidlách mestskej hromadnej dopravy, v spoločnosti smradľavých pánov bezdomovcov, nespokojných deduškov, a tašiek postarších dám.
Preto mám občas chuť sa vrátiť do stredoškolských lavíc a užívať si ten pravý študentský život. Ale keď si zas spomeniem na život strávený v škôlke...To bol raj!