Príchuť zatuchnutej izby. Závan slobody. Smútok sa domácimi haluškami a nevynesené smeti. Prebdený pondelok, utorok, streda, prechrápaný štvrtok, školské nestíhačky, falošne spievajúce susedy a prehriate IC vlaky. Tzv. študentský život.
Prvý deň máte pocit ako stratené dieťa, prvý týždeň už len stratené a po prvej párty vám ostane už len blažený pocit vysokoškolčaťa. Otvorení novým záujmom, ľuďom, miestam sa strmhlav púšťate do všetkého, čo vám príde do cesty. Párty strieda chodbovica, chodbovicu diskotéka, Maroša Kamil, potom Lenka, telefonáty domov sú čoraz zriedkavejšie, autobusy prepchatejšie, bolehlav intenzívnejší. Do toho nejaké tie školské povinnosti, káva a tucet rožkov z billy a ste pripravení fungovať ďalej.
Nie vždy to ale vyzerá tak. Pokojne sa dá prísť deň pred začiatkom vášho prvého semestra na vysokej, s dvoma kuframi v kufri a 50 taškami na zadných sedadlách len mierne nachladený a počas toho, kým ostatní priňuchávajú ku všetkému novému a vzrušujúcemu, vy na nich len bezmocne zazeráte z postele, prípadne sledujete ich enormne rýchlo vzrastajúci počet priateľov na facebooku. A toto všetko neustáva, rovnako ako tá beštia nútiaca vás brať všakovaké (bez)farebné tabletky a čajíky, s ktorými máte chuť urobiť čokoľvek iné než mať na nich chuť. A keď konečne vstanete z postele s hrdinským, ešte vždy polobledým výrazom odhodlaného človeka, s úzkosťou zistíte, čo všetko ste zmeškali a koľko zážitkov vám utieklo spolu s odpykanými litrami čaju. Polovica semestra fuč, krúžky uzavreté, priatelia porozutekaní, prikvačení povinnosťami a novými známosťami. A tak vám neostáva nič iné než odhodiť namrzený ksichtík a pokúšať sa prebiť sa zostávajúcou polovicou čo možno najmenej bolestivo a otupne.
A potom to príde. Po preváľaných sviatkoch, prepchatý babkinými koláčmi, vysnowboardovaný, s novou dávkou endorfínov sa vraciate do svojej celé prázdniny oplakávanej malebnej izbietky na intráku, keď vás TO zastihne, ešte v ten istý deň. Ten moment, impulz, ktorý to všetko konečne rozbalí a dovolí aj vám okúsiť to, čomu ostatní holdovali 3 mesiace. Pochopiteľne, u mňa to nemohlo začať ničím iným ako zákerným prechladnutím, no tentokrát, a celkom náhodou som našla ten najúčinnejší liek, ako ho nadobro prekonať: motýliky v bruchu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára