Moja prvá seminárna práca

Venujem tento článok Lucke, aby sa usmievala, Mirke, lebo som sa s ňou dlho nebavil. A tej, čo mi kradne úsmevy.

Dnes som bol na bicykli a trielil som Holešovicami a myslel na Stromovku, kde sa chcel jeden hastroš v poviedke od Jaroslava Haška obesiť. (Už ani neviem prečo.) Párkrát som sa obzrel po nejakom dievčenskom pokolení a strom mi dal po pysku. Cítil som sa ako po jednom posedí v šenku, kde sme rozoberali podstatu života a vodky. Ale šenkom tento článok začína.

Nie, nesedím v nijakej krčme, ale spomínam si ako to všetko začalo. Moja vysoká škola, Staršia slovenská literatúra a vagatntská poézia. Nikdy som ju síce celú nečítal, ale páčil sa mi verš, „mojim predsavzatím je zomrieť kdesi v šenku.“ Krásne slová.

Ako som tak jazdil bicyklom a hľadal najbližšiu stanicu metra (na Holešoviciach je to nesmierne ťažké, ja viem), voľačo mi prebehlo mysľou. Možno tento článok vyvolá búrlivú diskusiu. (Asi ako keď na blogu SME napíšete, že náš premiér počúva Andera z Košíc.)

Trochu budem vážny. O čom ste písali svoju prvú seminárnu prácu na vysokej škole? Ja vám napíšem o sebe a myslím si, že vezmete vidly a hodíte ma Cerberovi.

Pamätám si ako sme mali ten predmet, Staršia slovenská literatúra. Bože, to bolo krásne. Ja som čítal Proglas (Proglas končí slovom AMEN.), Pavla Kyrmezera, Jána Jakobea, Petra Benického, Hugolína Gavloviča a iné zvrhlosti. Vyberali sme si seminárnu prácu a ľudia si povyberali kadečo. Myslím, že spolužiak chcel napísať do svojej práce, že Metod fotil akty, ale niekto ho zabrzdil.

Ja som si vybral básnika Jána Silvána. Ide o poéziu v 14. storočí a spomínaná osobnosť bola známa predovšetkým v oblasti trnavskej. Pôvodne som chcel spísať svoje zážitky na stanici v Trnave, ale to by mi vyliali vraci olej do pysku.

Prácu sme mali odovzdať v stredu tuším. Ja som si vzal nejakú internetovú stránku, čo som vyhľadal na internete. (Nenapísal by som, že som si vygooglil, pretože ja som priaznivec a dlhoročný fanúšik bingu a celej tej firmy.) No a potom som niečo našiel ešte v učebnici literatúry pre gymnázia, čo som raz čmajzol zo školy, keď mi hospodárka ukazovala svoje nohy.

Urobil som to tak, sadol som si v piatok večer a písal, písal a okrem toho chatoval a počúval hudbu. Samozrejme, že som si to neprečítal, okolo polnoci som si to uložil a dal tlačiť. Cítil som sa ako hrdina, ktorý vie spraviť SELECT z jednej tabuľky a pripojiť tam funkciu GROUP BY. Keď to našla mama, začala to čítať a videla moju slovenčinu. Tuším, že som ostal pri rohlíku a vode z potoka za spomínanú prácu.

Irónia je, ževraj som to spracoval veľmi dobre a že mám cit pre básnického ducha Jána Silvána.

Čo vy?

„Napíšte mi článok aspoň na pol strany...“

       Písať články „na objednávku“ bolo pre mňa vždy veľkým utrpením. Najprv nekonečne dlhé rozmýšľanie o čom, preboha, písať, potom zasa zvažovanie viacerých tém, ktoré sa odrazu pretekajú a strkajú že „mňa, mňa si vyber!“ Zmeny, prepisovanie, toto sa nehodí, toto je príliš osobné (alebo nie? - šak aj tak to nikto čítať nebude...), toto zasa nezaujímavé (šak aj tak to nikto čítať nebude...).
       Najhoršie pre mňa je, utriediť text do „učesaného“ celku. Nechápem, ako môže niekto písať rovno čistopis! Veľa krát ďakujem (síce neviem presne komu) za vynájdenie písania do počítača, toho nekonečného ťukania, čo ide na nervy, keď spolubývajúca píše seminárku do noci, ale zároveň mi dovolí pri písaní spraviť CTRL+X a CTRL+V a presunúť to celé dakam inam, lebo veď skáčem z témy do témy a vyzerá to divne preboha! A Potom naformátovať - tutok

enter 

a                            

                                               tab,

nech sa to natiahne, ( m i n i m á l n e ) dvojité riadkovanie, písmo dáme aspoň Trebuchet (v poslednej dobe mám radšej bezpätkové), ešte bold a kurzíva...

       Ale aj tak je to lepšie, ako písať článok na nejakú tému. To je ešte horšie ako voľná ruka vo výbere. Teda treba to upresniť: ak je téma dobrá a zaujímavá, taká, že sa do nej dá „nastrkať“ veľa vecí („Ja som to pochopila takto!“) je to super. Ale ak sú to také tie témy – poznáte to - „Je marihuana cesta do pekla?“ „Moderné technológie – dobrý radca, ale zlý pán?“ (alebo boli tie názvy naopak? „Marihuana, dobrý radca...“ Hm, asi nie.) a podobne, tak tieto témy priam lákajú k obľúbenému výrazu mojej pani profesorky zo strednej školy – k frázovaniu. To sú takzvané „nič nehovoriace a všeobjímajúce“ vety a klišé (bože, ako mi bolo ľúto, že nás už v treťom ročníku neučila! Nová frázovanie a klišé témy na úvahy a vlastne na čokoľvek priam zbožňovala. Ešte aj kašľala akoby podľa návodu... Také kuci kuc to bolo). Uznávam, že vymyslieť takú tému asi nie je bohviečo, ale tak predsa sú na svete ľudia, čo to dokážu, nie?

Hoci mám vlastný blog, bavím sa skôr "vešaním" (akože ich tam zavesím, nie obesím) obrázkov naň a vecí, ktoré mi robia práve radosť – to je väčšinou dobrá hudba alebo nejaký najnovší objav v oblasti receptov (milujem Jamieho Olivera) a podobne. Som ho aj tak nazvala, že Slastný blog. Podtitul – zn. slastiplný život. 

      Ako tak teraz pozerám, mohla by som to vlastne v tomto bode aj ukončiť, celkom dlhé je to. A to som na začiatku písania mala napísané prvé dve vety a predchádzajúci odstavec o vlastnom blogu. No a teraz to vyzerá, že si tu ešte aj reklamu robím. Ach jaj.

Študentský život- podkapitola Života

    Študentský život. Najkrajšie roky. Počúvame to každým dňom od ľudí, ktorým je za týmto časom ľúto. Však realita je pre veľa študentov oveľa zložitejšia.
Študujem už hŕstku rokov a byť dospelou pracujúcou triedou som si odskúšala pred niekoľkými mesiacmi.. Samozrejme, hľadať si prácu ako mladá žena bez praxe a poriadneho vzdelanie nebola žiadna sranda, však ako som začala pracovať, rýchlo som zistila, že nijaká extrémna zmena, ako by jeden čakal, nenastala. Poďme ale poporiadku.
    Práca ma prenasleduje, ako veľa ďalších študentov, odkedy to začalo byť v súlade so zákonom- prevzatím svojho občianskeho preukazu. Rýchlo som si našla trvalú brigádu. Cez týždeň v škole a soboty- nedele predávať zmrzlinu deťom. Výplatu som mohla použiť na čo som chcela, no na druhej strane, mala som šestnásť rokov- čo chcem a čo potrebujem bolo upravované istými pravidlami.(A puberta bola ťažká!)
Prešlo niekoľko rokov, strednú školu som vymenila za vysokú a miesto zmrzliny som sa dala na predaj alkoholu papierovo dospelým zákazníkom. Zrazu som mala svoju voľnosť, no ihneď chýbali peniaze. Výhodou práce v bare je, že zrazu ako jediní odchádzate z krčmy bohatší, ako ste tam prišli, však čo som ušetrila na alkohole, rovno som utrácala na školu, či bežné potrebné veci. A tak sa problém s pravidlami zmenil na finančné problémy. V treťom semestri som usúdila, že som sa v štúdiu vybrala nesprávnym smerom a šla som si hľadať prácu.
K vlastnému údivu som sa ako zamestnanec na plný pracovný úväzok cítila rovnako. Áno, stratila som nárok na zľavnené cestovné a začala som doma platiť nájom, no to bolo všetko. Pochopiteľne, bez vzdelania a praxe človek dobrú prácu nedostane a ja som si to plne uvedomovala- zrazu som stála pred novým problémom.
    A tak som tu. Študujem a pracujem. Ako všetci naokolo, robím, čo môžem. Život si užívam a i keď som šťastná, vždy je niečo, čo mi robí vrásky. Ľudia nie sú nikdy spokojní, preto sa snažia utešiť vierou v lepšiu budúcnosť, či spomienkami na krásnu minulosť. No nikdy to neurobia s rozumom. Keď sa pozriem na svoj život, veci, ktoré ma trápili dlhú dobu, no i tie, ktoré ma rovnako dlho tešili, viem, že to nebude lepšie alebo horšie- najcennejšie je vedomie, že to bude iné.

Že študentský život.. daj si !

Spontánnu príhodu z oblasti študentského života, ktorú by bolo vhodné publikovať, vo svojej hlave v tejto chvíli nenachádzam. Napriek tomu, by som vám rád napísal o najčerstvejšom zážitku, a to návšteve divadla Malá scéna. Včera (utorok) som sa v podvečerných hodinách vybral na povinné predstavenie, z ktorého výstup samozrejme očakáva profesorka v podobe kritiky. Že povinná kultúra ? Veľa nadšenia...
Po príchode do budovy som hneď tušil, že budem správne. Ľudia typu "upravený vždy a všade" nepokojne prechádzali z jedného rohu do druhého a čakali na možnosť usadiť sa. Kde tu sa našla staršia pani, občas aj pán, ktorý so zaujatím čítali rôzne farebné letáky o divadelných hrách. Ja ako nováčik na pôde divadla som sa len obzeral, ako čo najlepšie zapadnúť do toho upraveného davu a robiť to, čo sa robiť má. Po návšteve šatne prišla konečne tá vytúžená chvíľka, možnosť usadiť sa... Sedím a čakám, čo to zase bude..
Svetlá zhasínajú, hudba hrá. Je to tu. Starší pán na javisku študuje knihu o fyzioterapii, všade okolo pôsobivé kulisy ktoré dotvárajú scénu. Či už ide o rôzne sado-maso pomôcky,  vibrátory, či španielske mušky, akosi to k tomu starému pánovi nesedí. Zažltnué fúzy, vlasy prečesnuté cez plešinu, a prudko intelektuálny výraz tváre... Tu na scénu prichádza, akoby omylom, žena v zrelom veku, žena ktorá asi úúplne náhodou netuší čo vlastne chce.. Dáva sa do reči. Do reči s Hviezdoslavom v sexshope, pánom ktorý ženstvo nenávidí a je presvedčený, že ženy nič nevedia a dostanú sa všade.
Tento posledný exšepkár v Slovenskom národnom divadle je plný prekvapení, čo zaručí že sa pri tejto hre nudiť rozhodne nebudete. Ako už asi tušíte, tieto riadky patria novému predstaveniu v divadle Malá scéna s názvom Hviezdoslav v sexshope. Predstaveniu, ktorého na prvý pohľad povrchné myšlienky siahajú hlbšie a vykresľujú svet dvoch osamelých ľudí. Ľudí ktorí za svoju osamelosť obviňujú druhých. Ľudí ktorých osamelosť trápi. Jednoducho ľudí.

Život na UK

Keď som skončil gymnázium, rozmýšlal som aký asi bude život na vysokej, alebo som skôr chcel vedieť, či bude iný a ak áno tak v čom bude iný než ten stredoškolský. Teraz po polroku na UK už môžem povedať, že sa naozaj trochu zmenil.

Pretože nie som  "ranné vtáča" ,tak prvá vec ktorej som sa obával bolo to, že budem musieť vstávať až moc skoro na môj vkus. Pravda je taká, že naozaj musím vstať skôr no nie o moc viacej než na strednej. A v niektoré dni si dokonca pospím aj o 2 - 3 hodinky dlhšie. K tomu treba povedať aj to, že mám možnosť si svoj rozvrh do istej miery pomeniť podľa svojich predstáv a z toho dôvodu mám teraz dokonca 1 deň v týždni voľný. Takže túto zmenu hodnotím dosť pozitívne.

Dôležitejšia pre mňa však bola otázka samotného štúdia. Náročnosť sa badateľne zvýšila a spôsob hodnotenia tiež. Ale s tým som počítal. Vedel som na aký odbor chcem ísť a tiež to, že sa odo mňa bude očakávať viac.

Teraz mám po svojom prvom skúškovom období a do istej miery som spokojný, pretože som zistil že uspieť na skúškach nieje nadľudský čin a je mojich silách sa dostatočne pripraviť a že teda moja budúcnosť na škole nebude iba obyčajný boj s veternými mlynmi.

Je možné, že v blízkej dobe sa môj pohľad na vysokoškolský život zmení, ale ak sa to stane tak aspoň dúfam že k lepšiemu.

Vysokoškolský pocit

Príchuť zatuchnutej izby. Závan slobody. Smútok sa domácimi haluškami a nevynesené smeti. Prebdený pondelok, utorok, streda, prechrápaný štvrtok, školské nestíhačky, falošne spievajúce susedy a prehriate IC vlaky. Tzv. študentský život.

Prvý deň máte pocit ako stratené dieťa, prvý týždeň už len stratené a po prvej párty vám ostane už len blažený pocit vysokoškolčaťa. Otvorení novým záujmom, ľuďom, miestam sa strmhlav púšťate do všetkého, čo vám príde do cesty. Párty strieda chodbovica, chodbovicu diskotéka, Maroša Kamil, potom Lenka, telefonáty domov sú čoraz zriedkavejšie, autobusy prepchatejšie, bolehlav intenzívnejší. Do toho nejaké tie školské povinnosti, káva a tucet rožkov z billy a ste pripravení fungovať ďalej.
Nie vždy to ale vyzerá tak. Pokojne sa dá prísť deň pred začiatkom vášho prvého semestra na vysokej, s dvoma kuframi v kufri a 50 taškami na zadných sedadlách len mierne nachladený a počas toho, kým ostatní priňuchávajú ku všetkému novému a vzrušujúcemu, vy na nich len bezmocne zazeráte z postele, prípadne sledujete ich enormne rýchlo vzrastajúci počet priateľov na facebooku. A toto všetko neustáva, rovnako ako tá beštia nútiaca vás brať všakovaké (bez)farebné tabletky a čajíky, s ktorými máte chuť urobiť čokoľvek iné než mať na nich chuť. A keď konečne vstanete z postele s hrdinským, ešte vždy polobledým výrazom odhodlaného človeka, s úzkosťou zistíte, čo všetko ste zmeškali a koľko zážitkov vám utieklo spolu s odpykanými litrami čaju. Polovica semestra fuč, krúžky uzavreté, priatelia porozutekaní, prikvačení povinnosťami a novými známosťami. A tak vám neostáva nič iné než odhodiť namrzený ksichtík a pokúšať sa prebiť sa zostávajúcou polovicou čo možno najmenej bolestivo a otupne.

A potom to príde. Po preváľaných sviatkoch, prepchatý babkinými koláčmi, vysnowboardovaný, s novou dávkou endorfínov sa vraciate do svojej celé prázdniny oplakávanej malebnej izbietky na intráku, keď vás TO zastihne, ešte v ten istý deň. Ten moment, impulz, ktorý to všetko konečne rozbalí a dovolí aj vám okúsiť to, čomu ostatní holdovali 3 mesiace. Pochopiteľne, u mňa to nemohlo začať ničím iným ako zákerným prechladnutím, no tentokrát, a celkom náhodou som našla ten najúčinnejší liek, ako ho nadobro prekonať: motýliky v bruchu.

Študentský život..chcem ho späť

Pamätám sa ako nám v poslednom ročníku na strednej škole povedali, že nasledujúce roky, budú najlepšími rokmi nášho života. Vysoká škola. Takmer dospelí a aj tak stále deti. Konečne budeme môcť študovať len to čo nás baví, to čím sa budeme zaoberať celý zvyšok svojho života. Každý z nás si vybral, ako bude tráviť čas  nasledujúcich päť rokov. Život plný piva, párty, kopa voľného času, veľa nových priateľov, občas sa naučiť na nejakú skúšku. Presne tak to malo byť.
Hneď prvý vysokoškolský týždeň som pochopila že realita je úplne iná. Na strednej škole nám vtlačili do hláv falošnú predstavu o ideálnom vysokoškolskom živote len preto, aby nám nebolo až tak veľmi ľúto, že po ôsmich rokoch  strávených s tými istými známymi tvárami, ktoré sa po tých rokoch zmenili na nepoznanie, musíme predsa len odísť. Dodnes si pamätám s akým hrozným pocitim som odovzdávala kľúče od šatne, do ktorej som sa pravidelne nechodievala prezúvať, a ako som so slzami v očiach opúšťala svoju drevenú, tvrdú, no aj tak milovanú stoličku.
Po nejakých týždňoch strávených na vysokej škole som zistila, že vysokoškolský život nie je vôbec lepší ako ten, ktorý som osem rokov prežívala na strednej škole. Väčšina párty sa koná v pre mňa vzdialenej dedine s názvom Mlynská dolina. Pre obyčajných Bratislavčanov je táto lokalita nekonečne ďaleko a hoci znie predstava ísť piť v strede týždňa veľmi lákavo, cena za taxík, ktorý ma odtiaľ vezme domov ma odrádza od akýchkoľvek Mlynských dobrodružstiev.
Čo sa týka školy, na každý týždeň musíme spraviť toľko práce, ako za celý stredoškolský polrok dokopy. Každá skúška sa podobá na maturitu, každá hodina sa zdá nekonečne krát dlhšia ako tá 45-minutovka na strednej. Prestávky stratili svoje čaro, každý si želá aby už začala ďalšia hodina, nech môžme ísť domov. Každým dňom zisťujem, že milá tvár štrbavého pána bufetára mi chýba čoraz viac a viac.A hlavne, ani drevené stoličky už nie sú to, čo bývali. 
Aký je teda vysokoškolský život študenta? Rýchly, nudný a presedený na hnusných stoličkách. Alebo ešte horšie. Strávený státím vo vždy meškajúcich a preplnených vozidlách mestskej hromadnej dopravy, v spoločnosti smradľavých pánov bezdomovcov, nespokojných deduškov, a tašiek postarších dám.
Preto mám občas chuť sa vrátiť do stredoškolských lavíc a užívať si ten pravý študentský život. Ale keď si zas spomeniem na život strávený v škôlke...To bol raj!

Koniec

Študentský život je strašne super. Nikdy v živote už nebude mať človek toľko možností manažovania vlastného času. Ak nie ste ten typ, ktorý odkladá všetky povinnosti na poslednú chvíľu, dá sa z tohto životného obdobia vyťažiť maximum. A ak aj náhodou ste presne tento typ, tak nevadí. Aj tak je Vám fajn, akurát sa možno trošku viac sťažujete. Pointa je, že užívajte si to najviac, ako sa dá! Ako študent posledného ročníka si uvedomujem, že sa to cele blíži ku koncu a vôbec sa mi to nepáči. ALE VôBEC!!! Blíži sa leto a obávam sa, že už ani zďaleka nebude také, ako pred tým. Môžem zabudnúť na vylihovanie pri vode, vyhrievanie sa na slnku, vysedávanie s priateľmi na pive, či trojmesačnú bezstarostnosť. SKONČIL SI ŠKOLU MLADÝ, TREBA PRACOVAŤ!!! To je presne to, čo ma čaká. V deň zoštátnicovania automaticky strácam štatút študenta a odtiaľto to ide už len dolu kopcom. Prichádzam tak o brigádu, ktorá bola doteraz mojim hlavným príjmom. Rodičia chytajú výchovné maniere a neustále zdôrazňujú, že ma nemôžu stále živiť. Tým pádom nemám z čoho financovať letné radovánky, z ktorých pozostávali všetky moje doterajšie letné prázdniny. Môžem akurát tak sedieť doma a kukať von oknom, pretože nemám dosť peňazí, aby som si zaplatil ten prekliaty lístok na autobus do Orechovej Potône, kde kamarát organizuje chatu. Namiesto toho ma čaká úrad práce a nezamestnanosťou presýtený pracovný trh, ktorý si ma bude pohadzovať z jedného neúspešného interview na druhé. Ak sa mi aj náhodou podarí niekde sa zamestnať, získavam síce príjem, ale užívať si ho môžem maximálne cez víkendy. Zvyšok týždňa budem pekne zarezávať v najlepšom prípade od osmej rána do štvrtej poobede v nejakej kancelárii s desiatkou ďalších radových zamestnancov a vypnutou klímou, pretože kolegini vo vedľajšej kancelárii fúka na chrbát a na druhý deň ju z toho bolia kríže.
Nie že by som sa netešil na samostatnosť, ktorá z tohto všetkého vyplýva (samozrejme ak sa mi podarí zamestnať sa). Jasné, že hej! Z vlastného zárobku si budem môcť dovoliť toho omnoho viac, ako z platu z brigády. Možno sa z toho vykluje aj nejaký podnájom. Úprimne, na toto všetko sa veľmi teším. Akurát by som si chcel ešte dopriať posledné plnohodnotné leto v mojom živote. Možno som to už prešvihol a to posledné plnohodnotné leto malo byť minulý rok. Ale však uvidíme... V každom prípade to bude zaujímavé!

sestrička z kramárov B-)

Keď kráčate popri prekvapenom vrátnikovi podopretý zdravotnou sestrou z jednej strany a infúziou v ruke z druhej strany o pol druhej noci, je to celkom zábava pozorovať ten údes;).

Veľká rodina prináša so sebou svoje a tak sa ku mne prikradla nákaza, ktorá sa, aké šťastie, vyhrotila priamo na intráku, veď prečo niekde inde, kde by ste mali menej svedkov....

Šťastím bolo, že moja spolubývajúca bola stále hore, učila sa na rannú skúšku. Keď som sa za ňou priplazila s tvárou farby tiramisu a povedala jej, že v dohľadnej dobe odpadnem, asi mi najprv ani nechcela veriť, ale keď som s odstupom času otvorila oči a ona sa na mňa zvrchu zmätene pozerala, tušila som, že už uverila.

No a potom ten sympoš záchranár s tou najdrzejšou a najnepríjemnejšou sestričkou, ktorá keď ma nečakane pichla do prsta, aby mi zobrala kvapku krvi, takmer schytala jednu cez hubu. To sa robí? Najprv Vás zakecať, nenápadne Vám vziať ruku a prepichnúť Vám prst ihlou? ... To ešte nevedeli, že pri každom pohľade na krv sa mi vracia moja obľúbená odpadávacia mánička, a tak som sa ocitla nohami nahor.

Keď ma vynášali von do sanitky, bolo to, ako by sa mi to len snívalo. Veď takto vtipne som ešte nikdy z intrákov neodchádzala.
:)

Životná dilema

Na tejto škole som už skoro rok, no stále si nie som istá, či je to to, čo chcem. Denno-denne sa stretávam s mojími spolužiakmi, učiteľmi, no nejako im stále neviem prísť na "chuť":)
No začnem pekne od začiatku, po strednej škole som hneď nenastúpila na vysokú školu. Bolo to z rôznych dôvodov, či už to bola moja túžba zažiť niečo vzrušujúce (tým myslím nesedieť len v lavici ale dozvedieť sa niečo praktické o živote) alebo averzia voči slovenskému školstvu. Tak som si dala rok pauzu a za tento rok som sa naučila a vyskúšala mnoho vecí, ktoré len taký "obyčajný" študent nezažije. Neľutujem to žiadnym spôsobom, aj keď mnoho ľudí to považuje za stratený rok života. Pol roka som strávila v Číne, kde som pracovala. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože Číňania naozaj neovládajú anglický jazyk( no na druhú stranu som sa naučila aspoň základy čínštiny), majú diametrálne odlišnú kultúru. To bolo pre mňa asi najhoršie, zvyknúť si na chrachlenie a flusanie všade okolo mňa, na vykrikovanie na ulici a hlavne rečovú bariéru. No nakoniec som si tam zvykla, a po takej dlhej dobe sa mi nechcelo ísť ani domov. Po tomto roku som sa rozhodla(aj keď to bolo skôr vynútené rodičmi), že na vysokú školu sa predsa len prihlásim, ale stále nie som presvedčená či je to to správne rozhodnutie. Keď mám zhodnotiť moje fungovanie na vysokej škole, tak chodím do nej trikrát do týždňa, neučím sa vôbec, sem tam si napíšem nejakú úlohu, ktorú mám zadanú, ale to je väčšinou len nejaká esej na vybranú tému. Učím sa iba keď je skúškové obdobie. Nemyslím si, že táto škola ma niečo naučí, keďže sa vlastne vôbec neučím. V lete sa znovu chystám do Číny na tri mesiace, tak uvidíme, či si cestu predĺžim a rozhodnem sa nenastúpiť do druhého ročníka, alebo nakoniec budem pokračovať.....