Keďže adresa môjho trvalého pobytu sa nezhoduje s adresou mojej školy, všetko to začína príchodom na miesto zvané „študentský domov“, a teda internát (ja by som to domov vynechala a premenovala na študentský internát, pretože to miesto mi nikdy domov pripomínať nebude). Nachádzam sa v meste, ktoré mi už po pol roku nie je až také cudzie, priveľké a neznáme, necítim sa už stratená, približne viem, kde sa čo nachádza, dokonca som sa naučila cestovať mestskou hromadnou dopravou (čo je u mňa veľký úspech). Sídli tu moja univerzita, miesto, kde trávim tri z piatich pracovných dní. Keďže som z tých „zodpovedných a poctivých“ študentov, snažím sa chodiť na všetky prednášky a cvičenia, čiže, v tieto dni som takmer od rána do večera v triedach, venujem sa prijímaniu nových (často pre mňa nezáživných a zbytočných) informácií a poznatkov. Ale je logické, že sa tomu nevyhnem, nevyhla by som sa tomu na žiadnej škole. Ešteže mám medzi spolužiakmi ľudí, ktorí mi pomáhajú prekonať takého predmety s úsmevom a spoločným „šomraním“. Na niektoré predmety sa teším viac, na iné menej a na tie ostatné sa neteším vôbec, takpovediac si účasť na nich odtrpím. Hoci nie som typ, ktorý by sa rád zašíval do zadných radov prednáškovej siene, na poslednej skupine predmetov to robievam skoro stále. Súčasťou prípravy do školy je aj robenie domácich úloh, čo ma dosť zaskočilo a niekedy si pripadám ako na základnej či strednej škole. Čo už, keď niektorí vyučujúci (už som sa zbavila nutkania ich oslovovať profesori - ako nás, malých prvákov, hneď na začiatku všetci upozorňovali, aby sme to nerobili) majú také metódy a potrpia si na tom... Hlavne, že nedostanem mínusový bod a úspešne absolvujem skúšku, no nie?! Nasleduje presun v natrieskaných autobusoch, kde som rada, ak nájdem nejakú rúčku, ktorú môžem uchmatnúť, aby som počas šialenej cesty neskončila niekde na podlahe autobusu a kde je akútny nedostatok čerstvého vzduchu. Ak sa mi podarí sadnúť, je to super. Ale skôr sa to nestáva ako stáva. Ďalším aspektom študentského života je nedostatok jedla a hlavne teplého jedla (teda ak ste takí leniví ako ja uvariť si niečo sami). Prichádzam do jedálne, kde je kilometrový rad, milión ľudí má taký istý úmysel ako ja, a to najesť sa. A potom? Potom už len návrat do spomínaného študentského „domova“, do izby, ktorú obývam s cudzími ľuďmi, kde posteľ, stolička a dvere neuveriteľne a otravne vŕzgajú pri každom pohybe či otvorení, kde nemôžem byť nikdy sama (iba ak zaleziem na WC, čo je dosť smutné) a kde sa delím o kúpeľňu s ďalšími x ľuďmi... (hlavne, že to nie sú spoločné sprchy, však! – treba to všetko brať z tej pozitívnej stránky.) To je asi všetko. Viem, že to vyznelo naozaj pesimisticky a depresívne, ale svoj študentský život mám vcelku rada a pracujem na tom, aby sa zlepšoval. Budúci rok to bude isto lepšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára