Uplatnenie absolventa katedry v knižnično-informačných inštitúciách

Absolventovi Katedry knižnično-informačnej vedy, sa rovnako ako i absolventovi akéhokoľvek iného vedného odboru, ponúka hneď niekoľko možností a ciest ďalšieho osobného (profesijného) napredovania.

A tak sa opäť ocitáme na starom, už dobre známom vyšliapanom rázcestí rozhodovania, s ktorým sme boli naposledy konfrontovaní ako 14-roční. Zvláštne. Hoci sme trochu podrástli, zväčšilo sa nám číslo topánok, podaktorí sme i zmúdreli a zmaturovali, vnútorný pocit, kedy sa treba urýchlene rozhodnúť a konať sa nemení. Je stále rovnaký a spolu s ním i to neutíchajúce žalúdočné mravčenie.

Pribudli i smerové návestia, udávajúce alternatívny smer ďalšieho putovania, no z niektorých tieto informácie vybledli takmer dostratena a nemožno ich dodatočne dešifrovať.

Jedna z tabúľ, ktorá sa snaží na seba silou mocou priam výstredne upozorniť, informuje o nedocenenom spoločenskom postavení knihovníka v našej spoločnosti. Pokúšam sa ju naivne vysmiať, že je príliš radikálna a preháňa, ale vytrvalo mi oponuje argumentmi, zapadajúcimi jeden do druhého ako puzzle. Na záver svojich oduševnených úvah a tvrdení dodáva: „Knihovník a informačný pracovník je to isté a rovnaký osud ich neminie!“

Predchádzajúca, nie práve priaznivá prognóza vývoja nášho povolania ma posúva ako hnacia sila k druhej tabuli. Tá, na moje vlastné počudovanie bočí od topického klišé, ale stavia predo mňa rovnako extrémistickú porciu názorov: „Ako knihovník roka 2033 spasíš slovenské knihovníctvo práve Ty! Udáš mu ten správny smer a rezký rytmus! Všetko je to najmä o ľuďoch!“... Prvé čo mi napadlo bolo, či tadiaľto nešli tie tety z podchodu na Trnavskom mýte, ktoré šíria do obehu jeden z tých cirkevných časopisov písaných v duchu kresťanského humanizmu, ale na druhej strane, čo rozumné môžem očakávať od rozprávajúcej tabule?!

Po týchto skúsenostiach mi začalo byť všetko jasné a pobrala som strednou cestou umiernenosti, čo najrýchlejšie preč. Ocitám sa na prednáške Manažmentu informačných inštitúcií s jednou z našich mladých nádejných doktorandiek.

Máme napísať esej na tému Uplatnenie absolventa katedry v knižnično-informačných inštitúciách, doľahne na mňa povzdych z tretieho radu pri okne, ale i pohľad vedľa sediacej Veroniky, v ktorom sa zhodneme na obtiažnosti hľadania a formulovania odpovede na túto otázku.

Nástenka ma informuje, ževraj práve tento semester bol na chodbách, kde sídli naša katedra zaznamenaný zvýšený stupeň pozitívnej rádioaktivity. Niektorí si to vysvetľujú výrazným omladením Katedry knižničnej a informačnej vedy ambicióznymi doktorandmi, ktorí jej energickosťou svojho ducha výrazne napomáhajú. Aj oni sú absolventmi a predpokladám, že ani nás podobný osud neminie.

V súčasnosti, popri štúdiu, každý niekde pracuje. Či je to oblasť bližšia predmetu štúdia (verejné a špecializované knižnice, archívy, prípadne ich oddelenia), alebo vzdialenejšie pole pôsobnosti (rôzne firmy, redakcie, personálne agentúry, médiá), vždy máme na výber.

Nedávno som sa zúčastnila jednej novinárskej konferencie, kde jej účastníci prezentovali výsledky z prieskumu nárokov na plnenie jednotlivých povolaní. Najviac respondentov sa v ankete súdržne zhodlo na tvrdení, že nie je dôležité samotný odbor vyštudovať (nezachádzajme pritom do extrémov ako je napríklad medicína), ale dôležitý je predovšetkým talent a schopnosti konkrétneho jedinca. A snáď by som možno ešte dodala formuláciu, že rovnako je dôležité kto a kde koho pozná.

Ako absolventka Školy knihovníckych a informačných štúdií som vedela, alebo aspoň tušila, čo môžem od pokračovania v nadväzujúcom vysokoškolskom štúdiu očakávať. Aj keď priznávam, že nešlo práve o odbor, ktorý som skutočne chcela študovať, rovnako ako u mnohých iných, zostali „moje ideály pochované práve tu.“

Potešila ma možnosť voľby literárnych predmetov a sklamala nemožnosť voľby bližšej špecializácie, ktorá ma minula, rovnako ako počas stredoškolských čias. Možno z akejsi nepremyslenej nedôslednosti tých, ktorí o tom rozhodujú, alebo z nedostatku entuziazmu z našej strany, z radov študentských. Jav celkom bežný, s ktorým sa stretávam čím ďalej, tým častejšie. Práve tento nezáujem, pasivita a hlboká apatia vo mne odvracia akékoľvek pomyslenie na doktorandské štúdium, samozrejme pokiaľ mi nejde len o získanie ďalšieho vzdelanostného levelu, ale rozmýšľam aj na úrovni spoločenskej užitočnosti.

Absolventovi Katedry knižničnej a informačnej vedy by nemal chýbať nadhľad a esprit. Garancia tvrdenia, že budúci informačný pracovník, či knihovník sa vo svete informácií a krízy globálneho myslenia nestratí, pramení z absolvovania „niekoľkosemestrálneho rýchlokurzu“ vyhľadávania informácií.

Samotné uplatnenie často súvisí so záujmovou oblasťou absolventa:

o priamo zotrvať v odbore: Knižnice, archívy, správca fondov, pozícia aktívneho informátora, venovať sa i naďalej vedeckej a publikačnej činnosti, a podobne.

o Príbuzné/ interdisciplinárne zameranie: Manažment a marketing, IT na užívateľskej úrovni, tvorca mediálnych obsahov, komunikátor obsahu atď.

Po ukončení vysokoškolského štúdia sa môže absolvent buď naplno venovať profesijnej kariére, alebo osobný rast obohatiť zotrvaním v štúdiu. Druhý prípad sa mi vidí ako oveľa schodnejšie riešenie, ak spolupráca a predmet štúdia súvisia a ide o príbuzné činnosti. Obe strany (pracovné oblasti) sa dokážu navzájom obohatiť, sú si navzájom nápomocným prínosom, vo vzájomnej súčinnosti a korelácii.

Pevne verím, že budúcnosť knihovníctva a informačnej vedy bude taká, akú si ju sami vytvoríme. Čím viac sa budeme usilovať, odvracať pozornosť od závažnosti problematiky, tým nižšie bude klesať - už teraz dosť nepriaznivá pozícia spoločenského statusu knihovníka.

Každá moja negatívna skúsenosť s knihovníkom pramenila najmä z neprofesionality, či už tej profesijnej, alebo tej ľudskej. A tu sa dostávame ku kameňu úrazu s názvom dostatočne nekvalifikovaný personál. Ako môže efektívne uspokojovať potreby a požiadavky používateľov? Ako dokáže dopomôcť rastu persóny knihovníka v spoločenskom rebríčku? Odpoveď na obe otázky znie takmer rovnako: „ Len horko-ťažko...!“