Ako som ostala bez pudingu

Sedím si tak na izbe sedím, pozerám na biele steny a zrazu.... dostanem strašný hlad. Čo robiť? Kto poradí? Ahááá! Veď my už máme BILLU. Celý nákup aj s cestou by mi nemal zabrať viac ako pol hodinku. Hodím na seba rifle, tričko a vybieham z intráku. Vonku krásne počasie praje prechádzkam a ja stretávam mladú pani s dvoma deťmi a kočíkom: "Dajte mi 50 centov. Na mlieko pre deti." Určite ste to už tiež zažili a viete kto to je. Polovica mladej cigánskej rodiny "squattujúcej" kúsok poniže intrákov v jednom rozpadnutom domčeku. Tetu odbíjam ako vždy a nedám sa rušiť v mojej ceste za potravou.

Napriek tomu, že je sobota ráno, v BILLE to hýri životom. Ospalci, ktorí sa vracajú z nočných žúrov, ostrieľaní trampovia, ktorí vyrážajú do prírody a pár hladujúcich študentov podobných mne. Vezmem si košík a v hlave sa mi už rozbieha predstava štvorchodového menu. Ako predjedlo chrumkavá žemlička so syrom a zeleninovou oblohou, chutná kuracia polievočka (svetoznámy Vifon :-D) a ... tam-da-da-dá, ako hlavné jedlo cestoviny s tuniakom a kečupom. Dezert nemôže chýbať, keď majú tie chody byť štyri :-). Mňam dostala som chuť na puding, vanilkový s piškótami, ovocím a poliaty sirupom.

Vydávam sa uličkami BILLY za všetkým, čo potrebujem. Prvá ulička ovocie, zeleninka a žemličky. Asi mám šťastie, lebo teta práve doniesla čerstvú, ešte teplú dávku. Druhá ulička mlieko (polotučné Clever 1,5% tuku), pri tretej neodolám a hádžem do košíka aj jednu Milku bielu (je v akcii). Ďalej už číslo uličky nesledujem, len beriem potrebné suroviny - balíček penne cestovín, jeden tuniak, jeden Hamé sladký kečup, 2x Vifon kuracia, jeden vanilkový puding Dr. Oetker, v chladiacich regáloch na konci ešte Bambino v črievku, na zapitie veľkú kolu.

Mám všetko, a tak sa presuniem k pokladniam. Ide to napodiv celkom rýchlo, zaplatím tete za nákup, šup všetko do tašky a vychádzam von, v ústrety dobrodružnej ceste hore kopcom na intrák. Prejdem cez džungľu plnú nebezpečných prekážok (parkovisko s autami), vydám sa proti prúdu rieky (cesta), prebrodím ju a na mojej dobrodružnej ceste ma čaká ďalšia nebezpečná úloha, vyhnúť sa nepriateľovi (pani s dvoma deťmi a kočíkom) tak, aby ma nespozoroval. Táto potmavšia pani mi však hru pokazí.

"Päťdesiat centov, pre deti, na mlieko. Dajte mi prosím." Už hádam po tisíci krát ma teta tak pekne prosí. Rozhodnem sa teda, že jej aspoň raz vyhoviem.
"Teta, dnes je Váš šťastný deň." začnem sa prehrabávať v taške s nákupom. Tete už svietia oči od nedočkavosti koľko dostane.
"Pre deti, na mlieko, aby som im mohla..."
"Nebojte teta, máte šťastie, idem z obchodu, práve tu jedno polotučné mám." vyťahujem z tašky mlieko a podávam jej ho.

Mali ste vidieť ten pohľad, keď som sa s dobrým pocitom vydala hore kopcom k môjmu intrákovému domovu a nechala tam stáť tetu s jedným Clever polotučným 1,5% tuku v ruke. Div, že sa mi od toho pohľadu vlasy strachom nepokrútili. Myslím, že nabudúce si už teta dobre rozmyslí, keď si bude chcieť od niekoho vypýtať "na mlieko". Mohol by ju totiž zobrať vážne :-D

Tak skončilo moje nákupné dobrodružstvo jedného pekného jesenného rána. Vrátila som sa na izbu s dobrým pocitom, ale musela som sa rozlúčiť so štvorchodovým menu. Puding sa totiž nekonal.

Minulý študentský život

Študentský život… Mám pocit, že to bolo v mojom predchádzajúcom živote, úplne inom, na hony vzdialenom od dnešnej reality, ale pritom je to len pár rokov dozadu…

Študentský život… Z môjho pohľadu a mojej skúsenosti to nie je ani tak o štúdiu, učení sa a zdolávaní skúšok, ale skôr o bohapustom hýrení J. Niekto môže takýmto spôsobom ako tráviť čas na intrákoch pohŕdať, ale ja napriek tomu, že veľa vecí ľutujem a veľa vecí by som už urobila inak, rada na tie časy spomínam…

Ako mnohí bratislavskí študenti, fungovala som v Mlynskej doline alebo “na doline”, ako sme tomu vtedy hovorili. Ale bol to vždy len jeden semester, dlhšie som nevydržala a tak som to striedala s privátmi. Už počas prvého semestra som sa spoznala s tými najväčšími výkvetmi Mlynskej doliny. Boli to ľudia, ktorých ste stále videli pobehovať medzi obľúbenými podnikmi a miestami – Šervúd, Kuki, Rozkrok, Mlyn, Prima a nakoniec Babka. Mala som tých ľudí rada.

Škola ma bohužiaľ nebavila, v krúžkoch som si s nikým nerozumela a tí ľudia mi boli cudzí a ja im. Ešteže som aspoň na chodbách a pred školou stretávala tie dôverne známe tváre z doliny. Ak som sa odcitla na internátnej izbe, ku ktorej som si nikdy nedokázala vytvoriť hlbší vzťah a bola pre mňa synonymom nudy a depky, tak celkom určite zakrátko muselo zaznieť “nečakané” klopkanie a vysmiata tvárička za dverami. Aj keď som niektoré klopania už dobre poznala, často bolo menším prekvapením, kto to bude, pretože “na kredit” sme väčšinou nemali.

Vtedy ešte ani notebooky neboli samozrejmosťou. Ten, kto mal, sa mal. V izbách takýchto šťastlivcov sa stretávalo najviac ľudí, lebo sme si nemuseli púšťať hudbu z diskmenov (a iných predpotopných zariadení) a riešiť poškrabané cédéčka. A tak sme neraz mali dočinenia s pracovníkmi SBS. Myslím, že sa vtedy za “robenie bordelu” brali preukazy a tak sme boli nútení sa s tými prostáčikmi z vrátnice vybavovať, niekedy ich až prosíkať, čo im spôsobovalo nesmierne blaho na duši.

Aby to nevyzeralo tak, že som bola celý čas len ako utrhnutá z reťaze – robievali sme aj opekačky v lese za manželákmi alebo grillparty na strechách átriákov, alebo sme len tak posedávali a viedli debaty, pozerali filmy a požičiavali sme si knižky atď. Nebudem sa už rozpisovať o rôznych veselých príhodách, ktorých bolo neúrekom. Ale tak ako som spomínala, napriek tomu, že na toto obdobie rada spomínam, lebo som zažila “kopec srandy”, v podstate môj život nemal ani hlavu ani pätu, a tá prázdnota...

Aby som veci uviedla na správnu mieru – študentka VŠ ešte stále (alebo opäť) som, lenže život, ktorý žijem teraz sa nedá nazvať študentským. Mám neporovnateľne viac starostí a namiesto zabíjania času, čas naháňam. Ale môj život má zmysel, pretože mám krásneho trojročného syna a zároveň - konečne som sa našla v tom, čo študujem...

Voľný život

Roky na vysokej škole sú najkrajšie roky v živote-povedali naši učitelia ešte na strednej. Myslel som si, ze to nemoze byt pravda. Uz na strednej sme sa mali veľa učiť zo dňa na deň a vysokoškolské štúdium je ešte ťažšie. Po maturitách som sa tešil, že konečne mám pokoj na krátky cas, ale potom som zistil, ze ma čaká kopec vecí, čo musím vybaviť, berúc do úvahy všelijaké povolenia, bankové konto atd, keďže som zahraničný.

Hneď na začiatku akademického roka som si všimol, ze to bude úplne iné ako na strednej. Všetko som musel vyriešiť sám (administratívne veci, zohnať knihy, prihlásit sa na predmety...). Ten systém AIS, je fakt strašný a pomalý. Lepšie by bolo, keby sme dostali jeden papier, a mali sme tam napísať, čo chceme a hotovo..  No uz som druhák, a musím povedať, ze proti ťažkostiam sa mi tento študentský život  páči. Má svoje výhody.

Najviac sa mi páči, že si môžeme vybrať (hoci obmedzene) predmety a to, že môžeme mať voľné dni (ja mám piatok voľný). To by som nepovedal, že mám super rozvrh, ale niekedy skončím skôr ako na strednej plus máme aj dlhšie medzery a môžeme ísť niekam na obed. Tie stredy a štvrtky nemám rád, lebo sú dosť vyčerpávajúce a máme nudné semináre. Po škole vždy si nájdem čas na oddych. Napr. chodím s kamošmi na pivo.

No tak stručne: študentský život je krásny a myslím si, že už nikdy nebude taká dokonalá vyváženosť medzi zábavou a povinnosťami.

Uplatnenie absolventa katedry v knižnično-informačných inštitúciách

Absolventovi Katedry knižnično-informačnej vedy, sa rovnako ako i absolventovi akéhokoľvek iného vedného odboru, ponúka hneď niekoľko možností a ciest ďalšieho osobného (profesijného) napredovania.

A tak sa opäť ocitáme na starom, už dobre známom vyšliapanom rázcestí rozhodovania, s ktorým sme boli naposledy konfrontovaní ako 14-roční. Zvláštne. Hoci sme trochu podrástli, zväčšilo sa nám číslo topánok, podaktorí sme i zmúdreli a zmaturovali, vnútorný pocit, kedy sa treba urýchlene rozhodnúť a konať sa nemení. Je stále rovnaký a spolu s ním i to neutíchajúce žalúdočné mravčenie.

Pribudli i smerové návestia, udávajúce alternatívny smer ďalšieho putovania, no z niektorých tieto informácie vybledli takmer dostratena a nemožno ich dodatočne dešifrovať.

Jedna z tabúľ, ktorá sa snaží na seba silou mocou priam výstredne upozorniť, informuje o nedocenenom spoločenskom postavení knihovníka v našej spoločnosti. Pokúšam sa ju naivne vysmiať, že je príliš radikálna a preháňa, ale vytrvalo mi oponuje argumentmi, zapadajúcimi jeden do druhého ako puzzle. Na záver svojich oduševnených úvah a tvrdení dodáva: „Knihovník a informačný pracovník je to isté a rovnaký osud ich neminie!“

Predchádzajúca, nie práve priaznivá prognóza vývoja nášho povolania ma posúva ako hnacia sila k druhej tabuli. Tá, na moje vlastné počudovanie bočí od topického klišé, ale stavia predo mňa rovnako extrémistickú porciu názorov: „Ako knihovník roka 2033 spasíš slovenské knihovníctvo práve Ty! Udáš mu ten správny smer a rezký rytmus! Všetko je to najmä o ľuďoch!“... Prvé čo mi napadlo bolo, či tadiaľto nešli tie tety z podchodu na Trnavskom mýte, ktoré šíria do obehu jeden z tých cirkevných časopisov písaných v duchu kresťanského humanizmu, ale na druhej strane, čo rozumné môžem očakávať od rozprávajúcej tabule?!

Po týchto skúsenostiach mi začalo byť všetko jasné a pobrala som strednou cestou umiernenosti, čo najrýchlejšie preč. Ocitám sa na prednáške Manažmentu informačných inštitúcií s jednou z našich mladých nádejných doktorandiek.

Máme napísať esej na tému Uplatnenie absolventa katedry v knižnično-informačných inštitúciách, doľahne na mňa povzdych z tretieho radu pri okne, ale i pohľad vedľa sediacej Veroniky, v ktorom sa zhodneme na obtiažnosti hľadania a formulovania odpovede na túto otázku.

Nástenka ma informuje, ževraj práve tento semester bol na chodbách, kde sídli naša katedra zaznamenaný zvýšený stupeň pozitívnej rádioaktivity. Niektorí si to vysvetľujú výrazným omladením Katedry knižničnej a informačnej vedy ambicióznymi doktorandmi, ktorí jej energickosťou svojho ducha výrazne napomáhajú. Aj oni sú absolventmi a predpokladám, že ani nás podobný osud neminie.

V súčasnosti, popri štúdiu, každý niekde pracuje. Či je to oblasť bližšia predmetu štúdia (verejné a špecializované knižnice, archívy, prípadne ich oddelenia), alebo vzdialenejšie pole pôsobnosti (rôzne firmy, redakcie, personálne agentúry, médiá), vždy máme na výber.

Nedávno som sa zúčastnila jednej novinárskej konferencie, kde jej účastníci prezentovali výsledky z prieskumu nárokov na plnenie jednotlivých povolaní. Najviac respondentov sa v ankete súdržne zhodlo na tvrdení, že nie je dôležité samotný odbor vyštudovať (nezachádzajme pritom do extrémov ako je napríklad medicína), ale dôležitý je predovšetkým talent a schopnosti konkrétneho jedinca. A snáď by som možno ešte dodala formuláciu, že rovnako je dôležité kto a kde koho pozná.

Ako absolventka Školy knihovníckych a informačných štúdií som vedela, alebo aspoň tušila, čo môžem od pokračovania v nadväzujúcom vysokoškolskom štúdiu očakávať. Aj keď priznávam, že nešlo práve o odbor, ktorý som skutočne chcela študovať, rovnako ako u mnohých iných, zostali „moje ideály pochované práve tu.“

Potešila ma možnosť voľby literárnych predmetov a sklamala nemožnosť voľby bližšej špecializácie, ktorá ma minula, rovnako ako počas stredoškolských čias. Možno z akejsi nepremyslenej nedôslednosti tých, ktorí o tom rozhodujú, alebo z nedostatku entuziazmu z našej strany, z radov študentských. Jav celkom bežný, s ktorým sa stretávam čím ďalej, tým častejšie. Práve tento nezáujem, pasivita a hlboká apatia vo mne odvracia akékoľvek pomyslenie na doktorandské štúdium, samozrejme pokiaľ mi nejde len o získanie ďalšieho vzdelanostného levelu, ale rozmýšľam aj na úrovni spoločenskej užitočnosti.

Absolventovi Katedry knižničnej a informačnej vedy by nemal chýbať nadhľad a esprit. Garancia tvrdenia, že budúci informačný pracovník, či knihovník sa vo svete informácií a krízy globálneho myslenia nestratí, pramení z absolvovania „niekoľkosemestrálneho rýchlokurzu“ vyhľadávania informácií.

Samotné uplatnenie často súvisí so záujmovou oblasťou absolventa:

o priamo zotrvať v odbore: Knižnice, archívy, správca fondov, pozícia aktívneho informátora, venovať sa i naďalej vedeckej a publikačnej činnosti, a podobne.

o Príbuzné/ interdisciplinárne zameranie: Manažment a marketing, IT na užívateľskej úrovni, tvorca mediálnych obsahov, komunikátor obsahu atď.

Po ukončení vysokoškolského štúdia sa môže absolvent buď naplno venovať profesijnej kariére, alebo osobný rast obohatiť zotrvaním v štúdiu. Druhý prípad sa mi vidí ako oveľa schodnejšie riešenie, ak spolupráca a predmet štúdia súvisia a ide o príbuzné činnosti. Obe strany (pracovné oblasti) sa dokážu navzájom obohatiť, sú si navzájom nápomocným prínosom, vo vzájomnej súčinnosti a korelácii.

Pevne verím, že budúcnosť knihovníctva a informačnej vedy bude taká, akú si ju sami vytvoríme. Čím viac sa budeme usilovať, odvracať pozornosť od závažnosti problematiky, tým nižšie bude klesať - už teraz dosť nepriaznivá pozícia spoločenského statusu knihovníka.

Každá moja negatívna skúsenosť s knihovníkom pramenila najmä z neprofesionality, či už tej profesijnej, alebo tej ľudskej. A tu sa dostávame ku kameňu úrazu s názvom dostatočne nekvalifikovaný personál. Ako môže efektívne uspokojovať potreby a požiadavky používateľov? Ako dokáže dopomôcť rastu persóny knihovníka v spoločenskom rebríčku? Odpoveď na obe otázky znie takmer rovnako: „ Len horko-ťažko...!“

Život

Čo je to slovo život, ako ho chápem? Neviem čo znamená osobne pre teba, ale pre mňa je to sled dní v ktorých môžem zažiť hocičo a nikdy nebudem vedieť dopredu, čo ma čaká v danú hodinu. Ako sa tak predieram 22. rok životom, zisťujem, že je málo zlých a dobrých dní, ktoré vyslovene spracuje môj mozog a večer pred spaním nechcem, alebo chcem aby skončil. Väčšinou je to obyčajný deň v ktorom ma postretlo všetko možné.

Podľa môjho osobného názoru je si každý tvorcom svojho šťastia, inak povedané života. Ak som typ, ktorý má rád adrenalín, môj život môže byť zábavný, ale aj nešťastný ak neodhadnem mieru, do ktorej treba veriť intuícii. Život môže byť kľudný, ak som zahojený psychicky aj fyzicky, ale aj stresujúci, ak mám stále problém doma, vonku, v robote, v škole.

Život je len fráza, ktorou označujem dni a moje úspechy a neúspechy, radosti i smútok, šťastie i nešťastie. Ostáva mi len jedno, snažiť sa aby môj život bol skôr pôžitok radosti, šťastia a úspechov, samozrejme aj toho druhého, ale len v takej miere aby som sa považoval za úspešného človeka.

Váš večný optimista Spartan.

Veľa spánku

A je to tu! Ďalší víkend za mnou a znova sa začína škola. Skončili mi štyri dni voľna, keďže školu máme, našťastie, iba tri dni. Toto sa mi na škole veľmi páči pretože je to veľká zmena oproti stredoškolskému spôsobu života. Kedy sme museli vstávať každé ráno na ôsmu. Takže tento študentský život na vysokej škole sa mi zatiaľ pozdáva oveľa viac, i keď to ešte nezažívam veľmi dlho, lebo som len v prvom ročníku. Ešte je pre mňa ťažké opisovať nejaký konkrétny zážitok, tak aspoň napíšem o tom, ako prežívam školu.

Utorkom sa začínajú dni plné prednášok, cvičení, úloh a celkovo povinností. V utorok však našťastie začíname až okolo obedu, takže aj tento deň si môžem veľmi dobre a dlho pospať a potom idem do školy, kde strávim čas až do večera. V stredu je však vstávanie o trocha ťažšie pretože musím vstávať skôr, čo nemám moc rada, lebo si rada pospím dlho J. 

Vždy sa nakoniec nejako donútim vstať a do školy dobieham aspoň na poslednú chvíľu. Vtedy sa však už sa začínam tešiť na obed, kedy stíham zbehnúť domov na obed a psychicky sa pripraviť na nie veľmi záživnú prednášku, ktorá nás poobede čaká. Štvrtok je už posledným ňom školy, takže už od rána myslím na to ako strávim nasledujúci víkend, kam pôjdem, čo musím stihnúť, čo vybaviť a podobné veci, ktoré som cez týždeň nestihla.

A takto nejako prebieha môj študentský život počas tohto, ale i minulého semestra. Uvidím, čo ma ešte bude čakať počas nasledujúceho obdobia v škole a tiež mimo nej.

Študentský pondelok

Študentské roky sú vraj najkrajšou etapou v živote človeka. Áno, naozaj sú v nej pekné momenty, no tie väčšinou vôbec nemajú nič spoločné so školou a je ich oveľa menej než tých nepríjemných.

Môj študentský život sa každý týždeň začína rovnako. Pondelok je ten najhorší deň v týždni. Ráno 4:30 sa zobudím na už dobre známu melódiu, ktorá sa mi síce páči ale radšej by som ju už nikdy v živote nechcela počuť. Zvyčajne nemám veľa času na rozmýšľanie, či sa mi chce alebo nie, musím sa rýchlo umyť, zabaliť si veci do mojej veľkej kvetinkovej tašky, ktorá so svojou farebnosťou aspoň trošku zlepšuje moju náladu a bežať na autobus. Už dopredu sa teším, že v autobuse si môžem aspoň takú pol hodinku pospať, tak skoro ráno každá minúta je pre mňa dar. Keď autobus dorazí do Nových Zámkov, síce ospalo, ale rýchlejším tempom sa blížim k železničnej stanici. Na šťastie nemusím veľa čakať na vlak. Vo vlaku nasleduje ďalší viac než hodinový spánok. Konečne o pol ôsmej som v Bratislave a rovno môžem ísť do školy. Keďže hodina mi začína o deviatej ešte mám trošku času kuknúť si do mojich poznámok a zopakovať si pár vecí. Na hodine nemám možnosť oddychovať, je to jedna z takých hodín kde človek, aj keď ho prednáška vôbec nezaujíma, musí mať výraz na tvári záujemca. Hurá, prvá hodina sa skončila a teraz mám hodinu a pol kým mi začína ďalšia. Nájdem si nejaké pokojné miesto v škole a čakám. Väčšinou si niečo prelistujem alebo ako každý dnešný študent vytiahnem si počítač a navštívim už dobre známu stránku- facebook.

Čas raz dva odíde, nie ako na nasledujúcej hodine, kde po pol hodine každý si pozerá svoje hodinky a ráta minúty. Po hodine čaká na mňa môj „maratón“, mám na to skoro dve hodiny, aby som sa stihla dostať na privát, kde bývam počas školy a naspäť do školy na ďalší seminár. Cesta tam a naspäť trolejbusom mi trvá takú hodinu, plus ešte cesta pešo a o tom ani nehovorím, že bývam na štvrtom poschodí a výťah nemáme. Na vybalenie vecí z tašky a na obedovanie mám iba pol hodinku. Po poslednej pondelkovej hodine nasleduje to, načo som čakala už od rána, konečne sa stretnem s mojím priateľom, aj keď sme spolu iba hodinku, tá hodina je lepšia než celý deň. Okolo ôsmej unavene a bez sily sa dostanem na byt. Trošku sa porozprávame so spolubývajúcimi a po horúcej sprche si ľahnem do mojej pohodlnej a teplučkej postele.

Život s priateľom

Keď sa povie študentský život, hneď mi prídu na um slová adolescencia a ranná dospelosť. Študenti sa nachádzajú na vrchole svojich fyzických aj psychických síl. Máme dobrú pamäť a dokážeme sa maximálne sústrediť. Ako inak by sme vedeli pretrpieť nekonečné prednášky a zvládnuť učivo celého semestra za jednu noc? :-)

Mnohí si myslia že študentský život je prechádzka ružovou záhradou. Je to naozaj tak? Podľa mňa do istej mieri to tak je, ale i keď je to jedno z najkrajších období v živote človeka, treba poznamenať, že zároveň aj jedno z najťažších, pretože práve v tejto životnej fáze si formujeme svoje názory a prijímame rozhodnutia, ktoré nám môžu zmeniť celý život. Všeobecne mladým ľuďom a teda aj študentom záleží na kamarátoch, pretože majú potrebu niekam patriť. Ja som tiež študent ako každý iný, rada si nechávam všetko na poslednú chvíľu a občas si poriadne na školu zanadávam, ale aj napriek tomu ju mám rada.

Mojím študijným odborom je ruština a už ako pomerne malá som vedela že toto je to čomu sa chcem v živote venovať. Školu navštevujem tri krát do týždňa a svoje povinnosti sa snažím plniť čo najpoctivejšie, pretože patrím k tým poctivejším študentom a svedomie ma nepustí, aby som niečo proste len tak odflákla. Počas školy vstávam o 6: 45 ráno a vraciam sa domov až večer, kde ma čaká ešte kopec učenia, čiže je to dosť hektické. Celý týždeň sa teším, keď príde streda a odbije 15:55 a ja mám 4 dni "voľno". Nevediem nejaký búrlivý diskotékový život, ale väčšinu času trávim so svojím priateľom s ktorým väčšinu času trávim rôznymi športovými aktivitami. On je mojou veľkou oporou a veľmi mi pomáha. Vážim si jeho trpezlivosť keď mu čítam svoje prezentácie a práce do školy na ktoré mi povie svoj úprimný názor.
Simona

Študentský kolobeh

Opísať niečo zaujímavé za tých pár dekád týždňov, čo tu študujem, je pre mňa ťažké. Málo času prešlo, aby človek zažil niečo zaujímavé, o čom by sa ľahko písalo. To však nie je jediný dôvod. Ozajstný študentský život sa žije na "intráku," čo je pre mňa neznámy pojem, keďže bývam na skok od školy. Často však rozmýšľam, či je to výhoda, alebo sám seba oberám o potenciálne nádherné roky ozajstného študentského života. Neviem, ťažká dilema :) O tom si musí urobiť obraz každý sám, mnoho faktorov svedčí za a mnoho proti.

Je pondelok. Mám voľno, "kopec" voľného času. Napriek tomu sa nevyspím, už od hlbokej noci vníma vtáčí spev, ktorý pôsobí ukludňujúco a príjemne. Okolo pol šiestej podvedome vstanem a ďalej už nezaspím. Nie, nijako si nemusím lámať hlavu, ako ho využijem. Čím viac voľna mám, tým si viem naplánovať na tento čas viac aktivít a potom nestíham, nevládzem ... Skôr by som potreboval pre tento deň týždňa ešte niekoľko hodín navyše.

Jedinou pravidelnosťou je obed. Obedovať chodím na gymnázium, ktoré som navštevoval. Dôvodov je viacej. Prvým je neuveriteľná blízkosť od domu a známe prostredie so známymi ľuďmi - či už študentmi alebo pracovníkmi. Ďalej je to slušná cena (1,20 €) vzhľadom na veľkosť porcie a kvalitu jedla. A hlavne, rád sa nasýtim výbornými polievkami - dám si dva až tri taniere.

Druhou pravidelnou aktivitou v pondelok, popoludní, je hudobná škola. Chodím už 2. rok na organ. Predtým 10 rokov klavíra. Hru na organ mám rád, človek zapája do hry nie len ruky, ale aj zvyšné dve končatiny, čo považujem za príjemnejšie, ale i náročnejšie. Ak nemôžem v tento deň, alebo sa mi nechce, presuniem si hodinu na utorok dopoludnia.

Ak je pekný čas, rád idem pešo. Pokojnou chôdzou to mám po Starom moste za 20 minút. Autobusom by to nebolo oveľa rýchlejšie. Predmet v stredu je ten najnezáživnejší zo všetkých, preto sa naň nejako neponáhľam. Väčšinou prídem 5 minút zmeškaný :) Neľutujem to, o nič som neprišiel.

Konečne štvrtok večer. Koniec školy pre tento týždeň. Taktiež kofolový deň - pravidelné večerné posedenie pri Kofole. Alkohol mi nechutí. Piatok je voľno, lenže väčšinou oddychujem alebo cvičím na organ. Menší výlet do okolia popoludní býva takmer pravidelnosťou.

Prichádza sobota, zas voľno. Dopoludnia väčšinou upratujem izbu. Nikdy ju nedokážem upratať na 100%, a večer už je zas v rovnakom stave, ako pre upratovaním. Nevadí, rád ju upratujem, keďže vždy nájdem niečo, čo som roky hľadal. Popoludní idem väčšinou preč. Byť čo najviac mimo bytu, to je môj cieľ. Väčšinou s niekým na bicykli zas na výlet - po hrádzi, alebo len k Dunaju, niekedy do predajne čokolády v Kittse :D

Nedeľa. Dopoludnia do kostola, popoludní som v poslednom čase v Mlynskej doline v STV, kde chodím z vlastnej na stretnutia k istej mediálnej star 70.-tych, 80.-tych a 90.-tych rokov učiť sa interpretovať spravodajské texty. Tieto stretnutia milujem zo všetkého najviac, tá pani mi pripomína detstvo - tú nádhernú minulosť. Ani by som si vtedy nepomyslel, že sa raz stratnem s ňou naživo a už duplom nie, že to budú pravidelné stretnutia a ona ma bude učiť. Nechcel som ísť študovať žurnalistiku, ale spravodajstvo ma vždy lákalo i teraz láka. Tak sa mu priúčam takto. Nedeľa is The best day!!

Nuž, a to je všetko. Pravidelne sa opakujúci cyklus s periódou 1 týždeň. Stále v tom istom meste, s tými istými ľuďmi. Len občas nejaká malá zmena. A práve to ma možno okráda o tej naozajstný študentský život, kde človek sa učí zodpovednosti sám za seba a zažíva tú jedinečnú atmosféru. Nuž, sám som si strojcom vlastného šťastia i nešťastia, ale zvykol som si na takýto život a nesťažujem sa.

-jaf-

Život študenta na intráku

Čas je pre každého študenta najväčším nepriateľom – hlavne, keď sa ani nenazdáme a po skvelom víkendíku nasleduje krutá realita – čiže škola a povinnosti s ňou spojené...

Je nedeľa. Zobúdzam sa na budík, ktorý mi signalizuje, že je čas vstávať a chystať sa na nedeľnú omšu – klasika. ;) Po nej nasleduje spoločný obed s rodinkou, a potom pomaly, ale isto sa blíži môj čas odchodu na stanicu... Spolu so sesterkou a s partiou sa vydávame na cestu do ďalekej Bratislavy.

Cestujúc do cieľa si ešte rekapitulujem víkend strávený s rodinou a s priateľmi, no a psychicky sa pripravujem na nový začiatok týždňa. Povinnosti, ktoré ma opäť čakajú sa snažím vítať s otvorenou náručou. Zas ma čaká niečo nové, dosiaľ nepoznané, či už pozitívne alebo negatívne zážitky, ale teším sa, lebo viem, že ma v našej útulnej izbičke na intráku  budú očakávať moje spolubývajúce. Sú to skvelé baby a spolu vytvárame „nebezpečnú“ trojku – prežili sme toho spolu už dosť, keďže spolu bývame už druhý rok a sú to najlepšie pre mňa, čo ma mohlo počas intráckeho života stretnúť... ;)

Po príchode na vlakovú stanicu mám namierené priamo na intrák do Mlynskej. Aaach..cestovanie vie človeka riadne vyčerpať, a tak mi nezostáva nič iné, ako sa len vybaliť, napapať ešte; a keď zvýši čas, tak si pozriem niečo do školy. Nikdy však nechýba dobrá nálada a zdieľanie zážitkov z víkendu s babami. Niekedy si dokážeme brúsiť jazyk až do neskorej noci, ale pssst... ;)

Pondelok ráno. Nieee – a je to tu... Ten pondelok by mi ani nevadil, skôr to ranné vstávanie, ktoré ma častokrát ubíja. Šup von z postele teda, vychystať sa do školy a utekať na bus, ktorý je, samozrejme, preplnený, hlavne v časových intervaloch cca od 8:00 do 10:00 hod. Snažím sa tam natlačiť, (aj keď niekedy neúspešne) aby som stíhla včas doraziť na prednášku. Tam sa stretávam a zdravím so spolužiačkami. Dobrý flek mi však vždy podrží moja spolubojovníčka (Monika), s ktorou potom trávim polku dňa a niekedy aj druhú polku – v podobe prežúrovanej študentskej noci. ;) Tomu sa hovorí život, že? Ale podotýkam, že sa to stáva len občas, teda príležitostne...

Ale vráťme sa pekne na akademickú pôdu ešte... Na niektorých seminároch sa dobre zasmejeme so spolužiačkami a iné semináre spolu „pretrpíme“, očakávajúc záver, aby si každá mohla, resp. mohol ísť po svojom. Niekedy však mávame „okná“ medzi seminármi, a tak sa vyberieme partia buď do mesta, alebo len tak von niekam na prechádzku, aby sme prišli aj na iné myšlienky a neriešli neustále kolobeh tém týkajúce sa jazykovedy a literatúry – veď aj dobrého veľa škodí, nemám pravdu? ;)

Po príchode na intrák si konečne môžem vydýchnuť, a tak sa s babami (po spoločnej dohode) vyberieme do jedálne, odkiaľ sa potom so spokojnými žalúdkami opäť vraciame na izbu, kde si každá robí svoju „robotu“ a zároveň diskutujeme. Niekedy si ešte aj večer zamaškrtíme rôznymi dobrotami, prípadne si niečo objednáme donáškovou službou. Pomaly sa chýli k noci a je čas ísť spať – ponoriť sa do ríše snov a nechať sa nimi uniesť na tých pár hodín... ;)

Podobne to potom prefrčí aj zvyšné dni v týždni, až kým sa neocitnem zas na stanici a kupujem si lístok zvaný DOMOV... :)

Život vo vlaku

Budíček ráno o 4.45. Pozriem naň a vravím si, prečo som na intrák nešla radšej včera večer. No ale to si vravím každý týždeň a s touto myšlienkou vstávam a chystám sa na úmornú cestu vlakom smerom do Bratislavy. Vstupujem do vlaku a hľadám nejaké kupé, kde vyzerajú ľudia aspoň trochu normálne. Mám šťastie na všelijakých podivných ľudí, ktorí odo mňa zisťujú čudné veci. Konečne si sadám, sú tu tri ženy, dve našťastie komunikujú medzi sebou a jedna spí. Púšťam si pesničky a snažím sa upadnúť do kómy, aby cesta ubehla čo najrýchlejšie, keď zrazu revízor drsne otvorí kupéčko a skríkne: „Pristupovali?“. Kupujem si lístok, pretože v tom našom zapadákove lístky predávajú až od šiestej a zaspávam.

Prichádzam na stanicu a som zmrznutá, pretože vo vlaku sa samozrejme zas nekúrilo. Odtiaľ putujem ďalej na intrák a privolávam výťah, keďže bývam na siedmom poschodí. Síce som si prvé dni školy vravela, že budem chodiť po schodoch a možno trochu schudnem, ale vydržalo mi to asi dva dni. Vstupujem do izby, kde mi ako prvé do očí padne kilo prachu pod stolom a nejaká pukancová kukurica v strede izby. No fuj. Ale dalo sa to čakať, keďže moje spolubývajúce zásadne neupratujú. Chytám metlu a handru a dávam izbu ako tak do poriadku. Po tejto „úchvatnej a zmysluplnej“ činnosti musím bežať do školy. Stretávam spolužiačky, ktoré tiež nie sú nadšené z nadchádzajúcich nudných prednášok, ale už máme svoje finty ako to prežiť. Niektoré lúštia krížovky, ale najobľúbenejšia činnosť na prednáškach je čítanie kníh. Cesta na intrák je vždy veľmi zaujímavá. Väčšinou cestujeme nalepené na dverách a snažíme sa v škáročkách na dverách nasať aspoň trochu čerstvého vzduchu. Keď prídem na izbu je už tma a som taká unavená, že sa len zrútim do postele, pozriem nejaký film a idem spať. Utorky ale majú študenti najradšej, lebo celá Mlynská dolina žije a počujem spievať všelijaké skupinky určite veľmi dobre naladených ľudí. Zaspať sa mi podarí len za pomoci mp3 prehrávača. Celý týždeň prebieha v podobnom duchu, len občas sa musím donútiť spraviť si nejaké úlohy alebo niekedy vybehnem s kamoškou večer von.

A konečne je štvrtok a som na stanici a čakám na vlak. Usadila som sa do prázdneho kupé, v ktorom je v nedýchateľný vzduch, pretože sa strašne kúri. Úžasná kultúra nášho cestovania. Prisadol si ku mne nejaký pán, vybalil klobásu, cibuľu a pivo a chystá sa to s chuťou konzumovať. No super, to zas bude cesta...

Môj študentský život

A je to tu, po pracovnom víkende opäť prichádza ďalší nový týždeň. Vždy sa naňho veľmi teším, pretože väčšinou celý víkend „prebrigádujem“ a na brigáde ešte stíham aj učenie, robenie úloh, čo dosť vyčerpá. S rodinou sa potom vidím iba v piatok poobede a sobotu večer, v nedeľu večer rovno z brigády cestujem vlakom do Ba. Voľný čas si nahrádzam cez týždeň večerným leňošením pred telkou, avšak nie vždy sa to podarí. Niekedy sa učenia nakopí a človek sa ide zblázniť...

Po príchode na privát v nedeľu večer som vždy taká unavená, že stihnem iba vybaliť veci z tašky, umyť sa a rovno spať. Zobudím sa až ráno na priateľov budík, ktorý vstáva o šiestej. „ Ach jaj, o chvíľu budem musieť vstať aj ja“ , vravím si. Na chvíľu ešte zaspím, no o siedmej opäť chrčí budík, a to už pre mňa. Na byte skoro nikto nie je, traja spolubývajúci sú už v škole, štvrtý spí po nočnej službe. Aspoň mám celú kúpeľňu pre seba. Pozriem z okna a pri pohľade na vytvorenú kolónu sa „strašne poteším“! Rýchlo najesť, obliecť a utekať na skorší spoj, aby som stihla prísť včas na prednášku. Keď sa vytvoria zápchy, cestujem do školy aj okolo hodiny. Lokalita nášho bytu nie je bohvie čo, no keď chceme byť partička z TN pokope spolu na byte, musíme niečo pretrpieť – dlhú cestu do školy.

Už píšem z trolejbusu sms-ku spolužiačke, aby vedela, že prídem, že iba „obdivujem krásy“ Bratislavy z trolejbusu, ktorý sa pohybuje rýchlosťou chodca. Zadychčaná doletím na prednášku, super, nemeškám dlho a nie som jediná, ktorá prichádza neskoro. Na obed ešte skočím domov a potom naspäť do školy. Milujem večer, keď sa celá „rodinka“ z bytu stretneme, porozprávame zážitky zo dňa, poučíme sa trochu a ideme spať. Pondelky bývajú nezáživné, nudné, no utorky je to lepšie. Krajšie ráno, môžem si pospať dlhšie a aj priateľ. Nachystám nám raňajky, spoločne sa najeme a začiatok dňa je hneď krajší. Aj hodiny v škole sú zaujímavejšie, krajší večer so spolubývajúcimi, dokonca aj priateľ aspoň jeden večer nehľadí do anatómie a venuje sa mi:). Sedíme pred telkou, jeme čipsy a komentujeme program, ktorý je v TV. Niekedy na výzvu najstaršieho „z rodinky“ degustujeme pár pohárikov pred spaním O:). V prvom ročníku bol čas aj na diskotéky v Mlynskej doline min. dva razy za mesiac, teraz v druháku si to nemôžeme dovoliť. Vynahrádzame si to posedeniami v obývačke pred TV tzv. bytovicou.

V stredu ráno sa zobudím na budík, rozmýšľam: mám, nemám....Nemám ísť! Lenivosť vyhrá. Nechce sa mi ísť na prednášku, veď aj tak opäť bude prednášať to, čo som si cez víkend naštudovala a mám zmáknuté. Prídem do školy až o pol dvanástej. Seminár rýchlo ubehne a so spolužiačkami skočíme na obed, keďže máme okno medzi hodinami. Je krásny slnečný deň a všetky máme skvelú náladu, smejeme sa aj na úplných hlúpostiach. Jar už cítiť vo vzduchu, a preto po výbornom obedíku v jednej reštaurácii na Štúrovej ulici sa ideme prejsť pri Dunaj (alebo k Váhu ako vždy poviem zo zvyku z TN). Po dvoch seminároch o šiestej idem domov (môj druhý domov v Ba) a teším sa na partičku z bytu. Vždy mi vedia zlepšiť náladu a som šťastná, že ich mám!

Zľavy a zábava

Čo by sme my študenti mohli povedať o študentskom živote ? Myslím, že sa dá toho veľmi veľa povedať. Študentom sa mladý človek stáva už po príchode zo strednej školy na vysokú. Myslím si, že to je dosť veľký skok. Taký Ferko príde na vysokú školu a chudák nevie čo má skorej robiť, keďže bol zvyknutý sa celý školský rok na strednej flákať. Príde na vysokú školu a ešte aj cez semester musi robít všelijaké práce. Život študenta je teda pre niekoho poriadne tažký. 


Teda ten náš študentský nie je až taký tažký kedˇže máme v krúžku také schopné spolužiačky, že dokázali vmestiť štvordňovú školu do troch dní, ale zas to má jednu nevýhodu. Pre tých ale aj samozrejme pre nás je to fajn lebo aspoň máme predĺžený víkend, ale zas máme dhšie školu, čo pre niektorých môže byť velmí namáhavé a zaspávaju na hodinách.. nieže by som tým hovorila o sebe. Ale aspoň že v utorok nemusíme isť hneď ráno do školy a začíname až o pol jednej a koncime tak o tej pol 6, no ostatné dni je to už od rána sice až od 9tej no vždy lepsie ako už ôsmej ;) 


Väčšina študentov trpí na prednáškach no záleží od toho, na ktorých hlavne na tých stredňajších. Nedá mi nespomenúť hlavne stredňajšie prednášky ktore sú pre mnohých z nás veľmi ubíjajuce. Ale tak čo narobíme, keď máme povinnú dochádzku. Ako dobre, že už potom je štvrtok ktorý našťastie utečie ako voda. Tí čo bývajú na internátoch sa poväčšine ponáhľajú domov, keďže sa im už potom v piatok nechce cestovať domov.


A my čo sme priamo z Bratislavy sa môžme tešiť na predĺžený víkend. Ten nám však kazia všelijaké seminárne práce, zadania a nám neostáva nič iné ako ich urobiť, keď chceme aby sme boli úspešní. No niektorí študenti si to vedia zariadiť aj tak aby mali čas aj na zábavu. Veď študentský život predsa nie je len o samom učení sa :) Veď sú to naše najlepšie roky. Je pravda, že na niektorých vysokých školách musia študenti teda riadne makať, aby mali čo najlepšie hodnotenie, niekedy to znamená aj prebdená noc nad knihami alebo aj nad rátaním príkladov. Aj toto môže byť študentský život.


Ale ako vravím nie je to len sedenie nad knihami, aj keď je pravda že malo by to byť hlavne o tom, ale študentský život sa dá aj inak prežiť. Podaktorí často chodia na všelijaké zábavy, najmä tí čo sú na intrákoch, zoznamujú sa s novými ľudmi a prežívajú s nimi nezabudnuteľné zážitky. 


Jednu veľkou výhodou byť študentom to, že máme niektoré veci zľavnené- hlavne zľavnené cestovné alebo aj v niektorých inštitúciach máme zľavy keďže sme držitelia ISIC karty :) Myslím že byť študentom sa oplatí hlavne z dôvodu že si mladý človek rozšíri svoj obzor vedomostí, bude mať viacej možností a to znamená čim viac je človek vzdelaný tým lepšie. Oplati sa to aj z toho dôvodu že si predĺži mladosť a nemusí sa starať o to, že by si musel hladať robotu. Aj keď sa popri štúdiu dá brigádovať. Môže ale nemusí :). Myslím si že byť študentom je super pocit :)

Študentský život v nohách

Študentský život, tak ten mám doslova v nohách. Iste sa pýtate prečo v nohách a nie v hlave. No preto, že denne šlapem z Ružinova pešo až do školy v meste. Nie, niesom na tom až tak zle, že si nemôžem dovoliť kúpiť sem - tam lístok na MHD aj keď peňazí pri študentskom živote nikdy nieje dosť. Dôvod je čisto prozaický. Chce sa mi! Neznášam preplnené dopravné prostriedky plné spotených ľudí s čudnými výrazmi v tvárach a tak sa radšej prejdem. Počas mojej x - kilometrovej chôdze mám dosť času premýšľať nad školou, životom, či sledovať ako sa mojim rodným mestom každodenne hemžia tisícky uponáhľaných nevrlých ľudí smerujúcich bohvie kam a za čím. Keď konečne dorazím do školy, som síce trochu na dne so silami, no motivácia a túžba po novom poznaní to zachvíľu premôže. Niekedy sa mi síce stáva a v poslednej dobe často, že moja dynamická povaha je uzemnená vlečúcimi sa hodinami, ktorým chýba "šťavnatosť" potrebná pre moju optimickosť. Moji spolužiaci a spolužiačky sú tiež nasmerovaní čo sa týka záujmov každý na inú stranu a mne chýba akási spriaznená duša v škole, ktorej nebudem ľahostajný. Cítim prázno v duši a v mysli sa mi splieta zložitá sieť v zmes pozitívnych a depresívnych myšlienok čakajúcich na konečnú simbiózu. Niekedy mi príde moja existencia márna a mám pocit, že moje štúdium smeruje do slepého bodu. Vtedy mi však prospeje znova dlhá prechádzka, tentoraz smerom domov, pri ktorej opäť nechám mojim myšlienkam voľnosť a tie negatívne sa dočasne rozplynú...

Študentský život

Keďže adresa môjho trvalého pobytu sa nezhoduje s adresou mojej školy, všetko to začína príchodom na miesto zvané „študentský domov“, a teda internát (ja by som to domov vynechala a premenovala na študentský internát, pretože to miesto mi nikdy domov pripomínať nebude). Nachádzam sa v meste, ktoré mi už po pol roku nie je až také cudzie, priveľké a neznáme, necítim sa už stratená, približne viem, kde sa čo nachádza, dokonca som sa naučila cestovať mestskou hromadnou dopravou (čo je u mňa veľký úspech). Sídli tu moja univerzita, miesto, kde trávim tri z piatich pracovných dní. Keďže som z tých „zodpovedných a poctivých“ študentov, snažím sa chodiť na všetky prednášky a cvičenia, čiže, v tieto dni som takmer od rána do večera v triedach, venujem sa prijímaniu nových (často pre mňa nezáživných a zbytočných) informácií a poznatkov. Ale je logické, že sa tomu nevyhnem, nevyhla by som sa tomu na žiadnej škole. Ešteže mám medzi spolužiakmi ľudí, ktorí mi pomáhajú prekonať takého predmety s úsmevom a spoločným „šomraním“. Na niektoré predmety sa teším viac, na iné menej a na tie ostatné sa neteším vôbec, takpovediac si účasť na nich odtrpím. Hoci nie som typ, ktorý by sa rád zašíval do zadných radov prednáškovej siene, na poslednej skupine predmetov to robievam skoro stále. Súčasťou prípravy do školy je aj robenie domácich úloh, čo ma dosť zaskočilo a niekedy si pripadám ako na základnej či strednej škole. Čo už, keď niektorí vyučujúci (už som sa zbavila nutkania ich oslovovať profesori - ako nás, malých prvákov, hneď na začiatku všetci upozorňovali, aby sme to nerobili) majú také metódy a potrpia si na tom... Hlavne, že nedostanem mínusový bod a úspešne absolvujem skúšku, no nie?! Nasleduje presun v natrieskaných autobusoch, kde som rada, ak nájdem nejakú rúčku, ktorú môžem uchmatnúť, aby som počas šialenej cesty neskončila niekde na podlahe autobusu a kde je akútny nedostatok čerstvého vzduchu. Ak sa mi podarí sadnúť, je to super. Ale skôr sa to nestáva ako stáva. Ďalším aspektom študentského života je nedostatok jedla a hlavne teplého jedla (teda ak ste takí leniví ako ja uvariť si niečo sami). Prichádzam do jedálne, kde je kilometrový rad, milión ľudí má taký istý úmysel ako ja, a to najesť sa. A potom? Potom už len návrat do spomínaného študentského „domova“, do izby, ktorú obývam s cudzími ľuďmi, kde posteľ, stolička a dvere neuveriteľne a otravne vŕzgajú pri každom pohybe či otvorení, kde nemôžem byť nikdy sama (iba ak zaleziem na WC, čo je dosť smutné) a kde sa delím o kúpeľňu s ďalšími x ľuďmi... (hlavne, že to nie sú spoločné sprchy, však! – treba to všetko brať z tej pozitívnej stránky.) To je asi všetko. Viem, že to vyznelo naozaj pesimisticky a depresívne, ale svoj študentský život mám vcelku rada a pracujem na tom, aby sa zlepšoval. Budúci rok to bude isto lepšie.

Študentský život

Zobúdzam sa. Je ráno? Nie som si istá. Cez hrubú vrstvu prachu a mastnoty prilepenej na oknách internátnej izby mi nie je dopriate vidieť slnečné lúče. Škoda. Meteorológ tvrdil, že dnes sa má tlaková výš konečne presunúť nad naše územie a spraviť tak rázny koniec s nekonečnou zimou, ktorá sa už nedá vydržať. Meteorológ sa často mýli. Je to o ňom všeobecne známe.

S dekou obkrútenou okolo tela sa „húseničím“ k závesom, ktoré presvedčivo reprezentujú socialistickú éru a jedným prstom ich odhŕňam. Späť na posteľ ma zrazia hneď dva zázraky:

• meteorológ mal pravdu

• na okne sa predsa len našiel jeden centimeter štvorcový čistého skla

Výsledok? Do izby sa vrútil jasný lúč slnečnej žiary. V reklamách a filmoch z produkcie Warner Bross, v takých chvíľach hrdina vstane a šťastím tancuje po izbe za hudby, ktorú počuje len vo svojej hlave. Ja som sa tomuto schizofrenickému filmovému scenáru našťastie vyhla a miesto tanca sa idem umyť. Viem, absolútne nepoetická činnosť, ale každý si tým musí prejsť.

Prvý autobus nestíham, druhý je plný. V strese dúfam, že mám stále nádej dostať sa na prednášku včas. Prvý jarný deň ma však naplnil optimizmom a tak neprepadám panike. Aspoň nie zatiaľ.

Počas prednášok v duchu ďakujem za myšlienku vziať si do školy Raňajky u Tiffanyho. S knihou položenou na kolenách a hlavou nenápadne sklonenou počúvam o Valkovi a Feldekovi len veľmi okrajovo. Pozriem sa okolo. Nie som jediná so sklonenou hlavou.

Občas cez okno mrknem na strechu budovy oproti. Fascinuje ma. Vyzerá akoby bola mokrá od dažďa aj keď vonku neprší. Mám chuť napísať to kamoške do esemesky. Vyberiem mobil a začnem písať. No po chvíli si uvedomím, že je to blbosť a mobil odkladám.

Deň sa vlečie. Z Raňajok u Tiffanyho som prečítala 20 strán. Bolo by to aj viac, keby som sa nemusela úzkostlivo pozerať na prednášajúcu zakaždým keď sa odmlčí, aby som sa uistila, že neprišla na môj drobný podvod.

Konečne obed. Kamarátkam sa nepáči šliapať až do „hornej jedálne“. Ani mne nie, ale teším sa myšlienkou, že vzhľadom na to, že ,,hore“ aj bývam a túto vysokohorskú turistiku absolvujem tak dva-trikrát denne, aspoň schudnem.

Mám silné nutkanie dať si vyprážaný syr s hranolkami. Zase. Ale odolám a na tácku si kladiem tanier ryžového nákypu. S kamarátkami si sadáme k stolu s vysokými barovými stoličkami.

Sú úžasné, pretože sú farebné a navyše prúžia. Okrem ryžového nákypu sa na stole ocitá už spomínaný vyprážaný syr a špenátové lasagne. Zaujímavá kombinácia farieb, pomyslím si.

Pred nami druhá polovica dňa. Prejde pomerne rýchlo.

Sprevádzaná západom slnka sa snažím natlačiť do autobusu smerujúceho na internáty. Som vnútri, ale za cenu prehĺbenia mojej fóbie zo smrtelného vypadnutia z autobusu za jazdy – som totiž nalepená na dverách. Vzduch vnútri sa už takmer nedá dýchať a postupne sa všetci začíname dusiť kysličníkom uhličitým, ktorý sme vyprodukovali vlastným dýchaním, keď sa dvere konečne otvoria na konečnej. Autobus ma doslova vypľuje. Lúčim sa s kamarátkami a mierim do izby.

Spolubývajúce sú už tam. Znova nik neupratoval. Ako to viem? Svedčí o tom mesiac stará ponožka pod jednou z postelí , dve fľaše od minerálky povaľujúce sa pod druhou a ešte dalších milión harabúrd niekde medzi nimi. Pocítim neutíchajúce šťastie z toho, že moja tretina izby je aspoň ako tak čistá.

Nasledujú zdvorilostné frázy a potom sa bez väčších rečí pustím do úloh. Zo skúsenosti viem, že doma ich nespravím a tak im venujem pár minút teraz.

Po deviatej opustím izbu, pred internátom sa stretávam s kamarátom, ktorý na mňa čaká a smerujeme na náš ,,životný“ zápas v kalčete. Vravím mu, že to vyhrám, aj keď kalčeto som naposledy hrala, keď som mala osem Možno je to ako s bicyklovaním- ani to sa nezabúda. Kamarát mnou pohŕda. Po ceste vyzdvihneme kamarátku. Rozhodla som sa, že bude v ,,mojom tíme“.

Prehrali sme.

Vraciam sa do izby a dúfam, že predpoveď sa meteorológovi vydarí aj zajtra.

Michaela

Môj študentský život je každý deň takmer rovnaký. Dokonca ani neviem, či ho môžem nazvať študentským životom v pravom slova zmysle. Jediné, čo sa od minulého ročníka zmenilo je fakt, že školu mám už len trikrát do týždňa miesto štyroch či piatich dní. Avšak aj tieto 3 dni sú veľmi vyčerpávajúce, pretože prednášky máme rozťahané od rána do večera s niekoľkými oknami, takže zo dňa mi veľa času neostáva. Človek by aj povedal, že mám teraz viac času na svoje záujmy a aktivity, ale opak je pravdou. Dokonca mám pocit, že čím viac voľna od školy mám, tým viacej povinností dostaneme. Takže študentské utorky a stredy v Mlynskej doline sú už minulosťou...
Aby som sa však len nesťažovala, opíšem svoj študentský život v Moskve, ktorý som mala možnosť zažívať 2 mesiace počas jazykovej stáže. S týmto slovenským sa nedá ani porovnať.
V prvom rade bola veľkou výhodou dochádzka (či skôr nedochádzka). Nikto neriešil, koľko má človek absencií a kde sa počas nich zdržoval. A tak veľa zahraničných študentov rovnako ako ja zvolilo radšej zdokonaľovanie si jazyka v teréne a konverzácie s náhodnými okoloidúcimi ako len vysedávanie v triedach. Tým pádom sme si viacerí spojili príjemné s užitočným.
V druhom rade treba spomenúť fakt, že inštitút pre nás organizoval rôzne akcie typu exkurzia po meste, návšteva iných vysokých škôl a podobne. Taktiež sme mali možnosť vďaka študentskému preukazu, v rámci ktorého sme si mohli nárokovať na zľavu, navštevovať rôzne kultúrne zariadenia a takmer nič nás to nestálo. Väčšinu voľného času sme teda trávili v divadlách, kinách a podobne. Dokonca aj vysokoškolské kluby boli na každom kroku, takže človek bol neustále v styku s ľuďmi a popri zábave sa veľa nového naučil.
Najviac času som však trávila s mojimi ruskými kamarátmi, ktorí mi ukázali aj tie najskrytejšie zákutia tejto európskej metropoly. Akcie typu nočné pochody mestom, nočné korčuľovanie a podobne sme si mohli tým pádom dovoliť absolvovať hocikedy v týždni, lebo človek bol slobodnejší. Avšak samozrejme každý z nás mal nejaké povinnosti, ale nemusel preto vysedávať od rána do večera na prednáškach.
Takýto študentský život sa mi veľmi pozdával. Trochu mi pripomenul slová mojich známych, že vysokoškolské roky sú tie najkrajšie v živote a hlavne, že sa nedajú porovnať so strednou školou, kde treba stále chodiť a dennodenne sa pripravovať. Dúfam, že sa mi takýto útek z „každodennej reality“ podarí ešte niekedy zažiť.
Michaela Rapcova