Študentský život

Zobúdzam sa. Je ráno? Nie som si istá. Cez hrubú vrstvu prachu a mastnoty prilepenej na oknách internátnej izby mi nie je dopriate vidieť slnečné lúče. Škoda. Meteorológ tvrdil, že dnes sa má tlaková výš konečne presunúť nad naše územie a spraviť tak rázny koniec s nekonečnou zimou, ktorá sa už nedá vydržať. Meteorológ sa často mýli. Je to o ňom všeobecne známe.

S dekou obkrútenou okolo tela sa „húseničím“ k závesom, ktoré presvedčivo reprezentujú socialistickú éru a jedným prstom ich odhŕňam. Späť na posteľ ma zrazia hneď dva zázraky:

• meteorológ mal pravdu

• na okne sa predsa len našiel jeden centimeter štvorcový čistého skla

Výsledok? Do izby sa vrútil jasný lúč slnečnej žiary. V reklamách a filmoch z produkcie Warner Bross, v takých chvíľach hrdina vstane a šťastím tancuje po izbe za hudby, ktorú počuje len vo svojej hlave. Ja som sa tomuto schizofrenickému filmovému scenáru našťastie vyhla a miesto tanca sa idem umyť. Viem, absolútne nepoetická činnosť, ale každý si tým musí prejsť.

Prvý autobus nestíham, druhý je plný. V strese dúfam, že mám stále nádej dostať sa na prednášku včas. Prvý jarný deň ma však naplnil optimizmom a tak neprepadám panike. Aspoň nie zatiaľ.

Počas prednášok v duchu ďakujem za myšlienku vziať si do školy Raňajky u Tiffanyho. S knihou položenou na kolenách a hlavou nenápadne sklonenou počúvam o Valkovi a Feldekovi len veľmi okrajovo. Pozriem sa okolo. Nie som jediná so sklonenou hlavou.

Občas cez okno mrknem na strechu budovy oproti. Fascinuje ma. Vyzerá akoby bola mokrá od dažďa aj keď vonku neprší. Mám chuť napísať to kamoške do esemesky. Vyberiem mobil a začnem písať. No po chvíli si uvedomím, že je to blbosť a mobil odkladám.

Deň sa vlečie. Z Raňajok u Tiffanyho som prečítala 20 strán. Bolo by to aj viac, keby som sa nemusela úzkostlivo pozerať na prednášajúcu zakaždým keď sa odmlčí, aby som sa uistila, že neprišla na môj drobný podvod.

Konečne obed. Kamarátkam sa nepáči šliapať až do „hornej jedálne“. Ani mne nie, ale teším sa myšlienkou, že vzhľadom na to, že ,,hore“ aj bývam a túto vysokohorskú turistiku absolvujem tak dva-trikrát denne, aspoň schudnem.

Mám silné nutkanie dať si vyprážaný syr s hranolkami. Zase. Ale odolám a na tácku si kladiem tanier ryžového nákypu. S kamarátkami si sadáme k stolu s vysokými barovými stoličkami.

Sú úžasné, pretože sú farebné a navyše prúžia. Okrem ryžového nákypu sa na stole ocitá už spomínaný vyprážaný syr a špenátové lasagne. Zaujímavá kombinácia farieb, pomyslím si.

Pred nami druhá polovica dňa. Prejde pomerne rýchlo.

Sprevádzaná západom slnka sa snažím natlačiť do autobusu smerujúceho na internáty. Som vnútri, ale za cenu prehĺbenia mojej fóbie zo smrtelného vypadnutia z autobusu za jazdy – som totiž nalepená na dverách. Vzduch vnútri sa už takmer nedá dýchať a postupne sa všetci začíname dusiť kysličníkom uhličitým, ktorý sme vyprodukovali vlastným dýchaním, keď sa dvere konečne otvoria na konečnej. Autobus ma doslova vypľuje. Lúčim sa s kamarátkami a mierim do izby.

Spolubývajúce sú už tam. Znova nik neupratoval. Ako to viem? Svedčí o tom mesiac stará ponožka pod jednou z postelí , dve fľaše od minerálky povaľujúce sa pod druhou a ešte dalších milión harabúrd niekde medzi nimi. Pocítim neutíchajúce šťastie z toho, že moja tretina izby je aspoň ako tak čistá.

Nasledujú zdvorilostné frázy a potom sa bez väčších rečí pustím do úloh. Zo skúsenosti viem, že doma ich nespravím a tak im venujem pár minút teraz.

Po deviatej opustím izbu, pred internátom sa stretávam s kamarátom, ktorý na mňa čaká a smerujeme na náš ,,životný“ zápas v kalčete. Vravím mu, že to vyhrám, aj keď kalčeto som naposledy hrala, keď som mala osem Možno je to ako s bicyklovaním- ani to sa nezabúda. Kamarát mnou pohŕda. Po ceste vyzdvihneme kamarátku. Rozhodla som sa, že bude v ,,mojom tíme“.

Prehrali sme.

Vraciam sa do izby a dúfam, že predpoveď sa meteorológovi vydarí aj zajtra.